Peter Marcin: V Ružomberku som prežil šťastné detstvo

V rozhovore pre Ružomberský magazín herec, moderátor a zabávač Peter Marcin spomína na svoje detské roky, ktoré prežil najmä na Supre.

Narodili ste sa v Ružomberku. Odtiaľ pochádzajú aj vaši rodičia alebo sa prisťahovali odinakiaľ?

Mama je Ružomberčanka, otec sa narodil v Demjate pri Prešove. Do Ružomberka prišiel študovať na strojnícku priemyslovku, potom nastúpil do papierní, zoznámil sa s mamou a už tu ostal.

V ktorej časti mesta ste vyrastali a ktoré školy ste navštevovali?

Vyrastal som na Supre v takzvaných supravilách pri hlavnej ceste. To tam ešte nechodilo toľko áut. Potom sme sa presťahovali do mesta. Do školy som chodil na 1. ZDŠ na dnešnej Dončovej ulici a potom na gymnázium. Chodil som aj na klavír na Ľudovú školu umenia a takisto som sa hlásil do všetkých recitačných súťaží. No a na gymnáziu sme mali ochotnícky divadelný súbor.

Vraj ste mali aj vlastnú kapelu…

To bola bežná aktivita. Internet vtedy nebol, tak sme športovali a zakladali hudobné skupiny. Prvú sme mali ešte v pionierskom dome za Váhom. Tam bolo dakedy aj kúpalisko. Neskôr, keď sme boli starší, hrávali sme na svadbách a zábavách. Alebo v Kultúre na pántiku. Tak sme vtedy volali kaviareň na poschodí. Každú sobotu bola v nejakej dedine v okolí zábava so živou hudbou. Diskotéky boli za mojich čias poskromne, skoro vôbec.

Ako si spomínate na detstvo v Ružomberku?

Úplne super, hlavne na prázdniny. Bol som furt u babky na Supre, mala veľkú záhradu a jej jahody boli fantastické. Hneď za domom bolo pole, kde sa striedalo obilie, kukurica, zemiaky, každý rok niečo iné. A podľa toho sme sa ako deti aj zariadili. V kukurici sme mali tajné chodby, zemiaky sme piekli v pahrebe z balíka slamy.

Aj ste športovali?

Jasne, hokej a futbal boli takmer každodennou činnosťou. Pamätám si aj na kúpanie vo Váhu. Nad celulózkou, samozrejme. Alebo na guláš a kúpanie sa v potoku v Čutkovskej doline. Cestovať sa vtedy veľmi nedalo, tak sme robili túry do Tatier či po Liptove, so starým otcom a otcom sme pravidelne zbierali huby, čučoriedky… V zime to bolo najmä o lyžovaní na Malinôm. Na ihrisku na Supre sme postavili mantinely, vystriekali vodou a mali sme klzisko. Keď si tak teraz na to spomínam, mal som veľmi radostné a šťastné detstvo.

Kedy ste natrvalo odišli z Ružomberka?

Po gymnáziu som odišiel študovať herectvo na Vysokú školu múzických umení a kvôli práci, keďže v Ružomberku nie je divadlo ani televízia, som potom v Bratislave aj zostal.

Chodievate ešte do Ružomberka?

Samozrejme, mám tu rodičov, brata s rodinou a svokru.

Ako dnes vnímate svoje rodné mesto? Sledujete zmeny, ktorými prešlo v porovnaní s rokmi, keď ste tu žili?

Bohužiaľ, najväčšou zmenou je šialená dopravná situácia. Diaľnica z Bratislavy do Košíc sa začala stavať v roku 1972 a tých 512 kilometrov staviame 48 rokov. To je svetový rekord.

Peter Kravčák, Imrich Gazda

Rozhovor vznikol formou emailovej komunikácie, vyšiel vo vianočnom vydaní Ružomberského magazínu.

Foto – archív P. M.