Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Po páde komunizmu v Bulharsku sa mi tam niekoľkokrát pritrafila dovolenka. Nečudoval som sa žobrajúcim telesne postihnutým v letoviskách, ale tomu, že medzi prosiacimi bezdomovcami boli hlavne staré ženy.
Jednoduché tetušky so zrobenými rukami, s vráskami ako natkanými na tvári okolo očí pripomínajúcimi dve studne plné nevyčerpateľnej beznádeje. Prečo žobrú? Veď určite celý život pracovali. To im ozaj nič nezostalo?
Jedna z nich mi vyrozprávala, prečo je odkázaná na milosrdenstvo neznámych ľudí. Po skrachovaní komunistického režimu sa tamojší vládni činitelia o zdravotníctvo vôbec nestarali a keď niekto z občanov ochorel, musel si celé liečenie zaplatiť.
V starobe sa na človeka lepia všetky nemoci a najmä tie ťažké, vyžadujúce drahé chirurgické zásahy a liečbu. Ak ženička, väčšinou vdova potrebovala operáciu, musela predať dom, i všetko, čo mala. A po prepustení z nemocnice zostala na ulici.
Posledný štrajk našich lekárov sa zapísal do povedomia národa aj vďaka tlmočníkovi – nesympatickému pánovi. S bohorovnou aroganciou kládol štátu a jeho občanom podmienky, pričom si ako rukojemníkov bral chorých a bezbranných. Aj deti… Za veľkého masmediálneho pokriku lekárski odborári žiadali a napokon aj dosiahli zvýšenie platov.
Všetko utíchlo, doktorské platy zdvihli kompetentní o 300 eur, no situácia v zdravotníctve sa nezmenila. Preplnené čakárne pred ambulanciami, mnohomesačné lehoty, kým sa chorí dostanú k potrebnému chirurgickému zákroku, neochota ošetrujúcich, z ktorých, ak im nedáte do vrecka „všimné“, cítite pacienta boliaci nezáujem.
Ozaj to bolo s platmi našich lekárov také nevydržateľné?
Neviem. Liečia choroby a zachraňujú životy, mali by teda byť patrične ohodnotení. No kým budú naši politici sprostredkovávať hlavne kšefty sebe a svojim sponzorom, obyčajne veľkým zlodejom, a títo budú nepostihnuteľní, peniaze na zdravotníctvo nebudú.
O to viac si vážim tých lekárov, ktorí úplatky zavrhli. Je ich dosť, ale dosť je aj tých s hlbokými vreckami.
Jeden zo zdravotníckych zamestnancov mi raz v dobrom rozmare povedal toto:
„Sú aj takí, ktorí obálky neberú, ale o nich si kolegovia myslia svoje. Ak nemocnému človeku ide o to, aby si ešte požil, aby sa tešil s ľuďmi, ktorých má rád a oni jeho, dá lekárovi aj posledné. Životné úspory, všetko. Šikovný chirurg zarobí na všimnom denne od dvoch do päťtisíc eur. Celý štrajk bol iba obyčajný humbug a divadlo pre naivných.“
A tak ma napadlo, či by sme v záujme lepšej informovanosti pacientov nemali zmeniť nápisy na niektorých nemocničných zariadeniach. Namiesto „Nemocnica s poliklinikou“ treba na priečelie budov vytesať do kameňa to, čo na Slovensku zodpovedá realite: „Peniaze alebo život!“
Vyšlo v zbierke Iba tak V. (2014).
Ilustračná fotografia – aktuality.sk, zdroj – Dreamstime
