Pamätníčka SNP: Ako dieťa som na mobilizáciu viedla slepého otca

Spomienky 83-ročnej Veroniky Veselovskej z Liptovskej Lúžnej mrazia aj po desaťročiach. Pripomínajú, akým zlom je ktorákoľvek vojna.

V týchto dňoch si pripomíname 74. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania, do ktorého sa aktívne zapojili aj obyvatelia Liptovskej Lúžnej.

Pani Veronika Veselovská, ktorá vojnové útrapy zažila na vlastnej koži, nedokáže pochopiť každoročné pripomínanie tragických udalostí. „Dokedy sa bude oslavovať táto vojna? Veď už je dávno po nej a stále sa spomína, akoby to bola rozprávka, ako keby to bola senzácia. Celému svetu pritom priniesla chudobu, biedu a tyraniu. Čo sa vlastne oslavuje? Aký to malo význam?“ začína svoje rozprávanie 83-ročná Lúžňanka.

„Hitler bol tyran, on do vojny nešiel, posielal chudobu. Vždy trpela len chudoba. Ako sa hovorí: Bohatého nepúšťaj do vojny, lebo toho treba doma, chlapec chudobný nech ide do vojny. Mamky ťažko vychovali synov a tí sa mali medzi sebou biť. Mohli oni za to, na ktorej sú strane? A najviac trpeli tí najmenší. Väčší sa poschovávajú, ale tí najmenší hynú.“

Keď zvolávali chlapov

Pani Veronika bola dieťa, keď v roku 1944 sprevádzala otca na mobilizáciu do Ružomberka. „Museli ísť všetci chlapi v určitom veku. Otca volali a mama musela ostať, lebo mala doma robotu. Bolo jej treba kosiť, aj hrabať.“

Rodinné fotografie.

Otec pani Veroniky bol bývalý baník. Pracoval v Nemecku, vo Francúzsku a dokonca aj v Alžírsku, ktoré bolo kedysi francúzskou kolóniou. Vďaka tomu bol svetaznalý a vedel cudzie reči. Robil aj v Harmanci, kde počas tragickej nehody prišiel o zrak.

Bol to naozaj dojemný pohľad – sotva osemročné dievča viedlo slepého otca na ružomberskú vojenskú správu. Keďže nevidel, neodviedli ho, ale hlásiť sa musel.

V Ružomberku k nim boli úctiví, aj najesť im dali. Potom s nimi na železničnú stanicu poslali vojaka, aby im kúpil lístok späť do Liptovskej Osady. A z tej že sa už nejako dostanú domov.

„Vojak nám lístok kúpil, ale nevyložil nás do vlaku. Otec zrazu vraví: Koľko je hodín? Neviem, či som ovládala hodiny, ale ľudia nám povedali, že ten vlak už dávno odišiel. Tak som z Ružomberka do Lúžnej mala ísť s otcom peši. Osemročné dieťa, ktoré ešte poriadne nevytiahlo päty z dediny. Bolo to náročné. Otec sa stále nervózne pýtal: Kadiaľ? Kde sme? Veď, ako sa poobede domov dostaneme, keď je to skoro tridsať kilometrov?!“

Podrobnosti si pani Veronika nepamätá. Vie len, že sa dostali na Biely Potok, kde mali známych. Tí sa už postarali, aby šťastne prišli domov.

Zabil ho kamarát

Nad obcou Liptovská Lúžna sa týči majestátna Prašivá, na ktorej mohli pristávať lietadlá s Rusmi. Schovávali sa tam aj Slováci, ktorí prišli z Banskej Bystrice, keď bola rozpustená armáda. A tí, čo boli pod horami, partizánov živili. Potajme im nosili zásoby, tak si na to spomína pani Veronika. Veď aj jej mama sa o nich starala a veľa si pre to vytrpela.

Nemci, ktorí okupovali obec, boli zásobovaní dobre, ale povstalci ukrývajúci sa v horách boli odkázaní na pomoc ostatných. Keď prišli do dediny, pýtali mlieko, zemiaky a iné potraviny.

Svokrovci pani Veroniky mali v tom čase starý drevený mlyn. Ak sa dalo, pomleli, čo bolo treba a piekli pre partizánov chleby. Piekla aj teta a švagriná. Robili tak, lebo mali pekársku pec, ktorá sa vtedy nachádzala len v niektorých domoch.

„No a mladší chlapi išli na Prašivú. Aj mamin brat. Vravieval: Nemci sú okupanti, bime ich! Ale padali len tí malí. Vždy to tak bolo. A tak padol aj on. Prišiel z hory, aby pripravil drevo, nech majú čím vykúriť pekársku pec. Bolo to v zime, v januári. Po ceste išiel jeho kamarát, Rus, s ktorým sa poznali, tykali si, menami si vraveli. Ujček naňho zavolal, v dobrom po ňom hodil hrudu snehu. Rus sa obrátil a vystrelil. O dva dni ujček zomrel vo veľkých bolestiach. Zostalo po ňom dvoje malých detí, jedno malo tri roky a druhé rok. Vojna je aj takáto. I svojich dokázali zabiť. Neviem, prečo sa to stalo…“

Ujček, ktorého zabil ruský kamarát.

Učiteľ zachránil skupinu partizánov

Pri otázke, či sa Nemci snažili pomstiť za odboj, pani Veronika náhlivo prikyvuje. Opisuje situáciu, keď chytili skupinu partizánov. Viedli ich ku kostolu, kde ich mali zastreliť. Domáci však dali rýchlo vedieť učiteľovi Ďurechovi, ktorý si rozumel s veliteľom SS.

„Bolo tam vyše 20 partizánov a Lúžňanov, boli medzi nimi aj Rusi, čo prišli z Prašivej. Pán učiteľ prosil veliteľa SS, že sú to Lúžňania, naši chlapi, že išli za robotou do baní na Magurke. Veliteľ SS povedal, že ak učiteľ niekoho z nich pozná, tak ho nezastrelia. Učiteľ každého z chlapov oslovil. Tak ich všetkých zachránil.“

Prichýlili ženu veliteľa povstalcov s dieťaťom

Pani Veronika si pamätá aj to, ako im raz v noci zaklopal na dvere učiteľ Žák. Prosil, aby zachránili ženu veliteľa povstalcov Irmu Cyprichová s jej štvorročným dieťaťom. „Moja mama šla po ňu nocou, lebo vtedy hliadky neboli. Došikovala ju k nám a bývala s nami. Hovorili sme, že je naša. Vedela dobre po nemecky, bola vzdelaná, tak si ju nakoniec obľúbil aj veliteľ SS, ktorý ku nám chodieval.“

Irma Cyprichová u nich zostala do konca vojny. Po vojne sa jej narodili dvojičky. No potom jej manžel odišiel do Anglicka, lebo nesúhlasil s povojnovým vývojom. Sama tak vychovávala tri deti, lebo muž sa k nej už nepriznával.

Dedina mala byť vypálená

„My sa nemôžeme žalovať na Nemcov,“ pokračuje pani Veronika rozhodne. „Môj otec vedel plynule nemecky a francúzsky. Keď prišiel Nemec, rozprával sa s ním nemecky a on bol za to vďačný. Dokonca nám Nemci nechali z ich zásob, keď odchádzali.“

S ich odchodom sa pani Veronike vybavujú ťažké spomienky. Nemci totiž dostali rozkaz vyplieniť celé partizánske hniezdo. Z Liptovskej Osady na Lúžnu strieľali zápalné míny. „Naša dedina mala byť vypálená ako Lidice v Čechách. Lenže Lúžna nemá rovnú čiaru, cesta je kľukatá. Míny nepadali na dedinu, ale mimo nej. Môj otec zobral mňa aj sestru, mama išla s kravou, aby sme v horách aspoň mlieka mali. Všetci sme sa triasli, ukrutne sme sa báli.“

Postarajte sa, aby už vojna nebola

„Vojna je veľké zlo, a pritom sa donekonečna robia oslavy,“ vracia sa ku kritike pani Veronika a nechápavo krúti hlavou. Každé slovo zdôrazňuje buchnutím o stôl. „To, že sa celá armáda postavila proti Nemcom, to je pravda, ale to si odpykali, a poriadne si to odpykali. Čože sa môže mucha postaviť proti takému obrovi? Nemci boli zámožní a my sme boli vždy len chudoba. Ale pomáhali sme, kde bolo treba. Veď ani všetci Nemci nemohli za to, že bola vojna. A len preto, že bol Nemec, bol nepriateľ? Veď za každého hovoria jeho skutky.“

Po dlhšej odmlke nadviaže na príbeh o tom, ako zbierala staré lúžňanské čipky na výstavu výšiviek v Bratislave. Navštívila kvôli tomu staršiu rodáčku. „Už len v posteli ležala. Pýtala sa ma, na čo sú mi jej staré oplecká. Vysvetlila som jej, že som určená ako delegátka za dolný Liptov a nemám sa čím ukázať. Preto by som rada prezentovala, ako tkali a vyšívali. Teta vtedy povedala: No dobre, keď je tak, choď a povedz im, že sme prežili prvú vojnu, druhú vojnu, vieme, čo je hlad a bieda, nech sa postarajú, aby už nikdy viac vojna nebola. Po tom, čo som odovzdala tento pozdrav, sa spustil silný aplauz,“ hovorí dojatá pani Veronika a znova opakuje: „Vojna je veľké zlo…“

V Liptovskej Lúžnej padlo počas povstania 23 občanov. Piati zahynuli, keď vynášali na Prašivú potraviny pre partizánov. Strhla ich lavína. Príslušníci Zvláštneho komanda ZbV 27 tu v roku 1945 zastrelili jedenásť ľudí. Dokonca vtedy donútili otca a syna, aby zapálili svoj dom. Obaja v ňom uhoreli.

Titulná fotografia: Pani Veronika so starými fotografiami.

Foto – autorka

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.