Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Videl som to na námestí.
Skupinky mladých ľudí oblečení v bielom ponúkali objatie. Iba tak, zadarmo a bez vedľajších úmyslov. Aby potešili, pripomenuli ľudskú spolupatričnosť, odovzdali trochu svojej energie starším, na pár sekúnd zovreli do náručia niekoho, kto ho možno už roky nezažil a veľmi mu chýba.
Organizátori prezieravo vybrali sedem anjelsky vyzerajúcich mládežníkov – na dolnej strane námestia traja asi sedemnásťroční chlapci objímali ženy, na hornej štyri usmievajúce sa dievčiny objímali mužov.
Ľudia, oslovení ich ponukou, sprvoti prekvapení, vzápätí súhlasili. A niektorí to objatie dotyčnému alebo dotyčnej vrátili. Pridali aj úsmev a ďakovné slová.
Úsmevy a dobrú náladu zrazu narušil krik. Asi štyridsaťročná žena s ostro nalinkovaným obočím a zapudrovanou tvárou sa voči chystanému objatiu mládenca ostro ohradila. Čo si to chalan dovoľuje? Ona nie je pobehlica, aby vystrájala na verejnosti s nejakým pubertiakom! Nech si to nechá na doma pre svoju mater.
Kričala tak, že ju bolo počuť na celom námestí. Nech všetci vidia, aká je iná, vysoko mravne založená, odlišná od obyčajných ľudí, ktorí sa bez rozmyslu hocikde na ulici nechávajú manipulovať a zosmiešňovať tínedžermi.
Chudáka dobrovoľníka zahanbila a on sa, s rumencom na tvári, chytro zamotal do davu. Nevedel totiž, že sa pokúsil vziať do náručia miestnu predstaviteľku starých dievok – ich tajné túžby bývajú totiž veľmi nemravné. Siahajú oveľa, oveľa ďalej ako je objatie.
Ale o tom chalan s dobrým úmyslom a čistým srdcom nemal ani poňatia.
Vyšlo v zbierke Iba tak V. (2014).
Ilustračná fotografia – 24hod.sk, zdroj – TASR/Oliver Ondráš
