Naše mesto sa okrem iného hrdí titulom kultúrne. Oprávnene. Netreba si robiť veľký prehľad v dianí, aby bolo vidieť, že každú chvíľu sa v meste niečo deje.
Zhodli sa na tom v našej miniankete (Ružomberský magazín číslo 2/2018) aj ľudia, ktorí sa kultúrou profesionálne či vo voľnom čase zaoberajú a tvoria ju.
V Ružomberku naozaj nie je problém zájsť na domáce divadelné predstavenie, koncert, vernisáž či literárny večer. Nájdete tu šikovných umeleckých remeselníkov, folkloristov, divadelníkov, filmárov, architektov, organizátorov…
Sila kultúrneho genia loci je nie len v profesionálnej, platenej kultúre, akú robí Liptovské múzeum, Galéria Ľudovíta Fullu, Folklórny súbor Liptov a ďalší, ale aj v ochote množstva aktivistov, umeleckých pedagógov, dobrovoľníkov investovať energiu, voľný čas a neraz aj vlastné peniaze do podujatí a aktivít, na ktoré môžeme byť pyšní.
Jasné, dá sa polemizovať o tom, či je dovozovej kultúry v ponuke veľa alebo málo, alebo či peniaze na podporu aktivít zo strany mesta stačia a sú rozdeľované spravodlivo.
Čo však pri stretávaní sa v zákulisí vernisáží a po zhasnutí svetiel predstavení zaráža, sú kultúrne vzťahy. Akosi ťažko sa v meste hľadajú ľudia, ktorí umeleckej, kultúrnej konkurencii úprimne doprajú či nebodaj pomôžu.
Príkladov je mnoho. Ale jeden čerstvý. V múzeu už nie je viac priestor pre galériu miestneho fotoklubu. Roky tam na obyčajnej chodbe vystavoval, organizoval vernisáže, tešil sa z prezentácie fotografickej tvorby. Múzeum za to v podstate nič nechcelo. Malo aký-taký príjem zo vstupného. Veď časť návštevníkov prišla do budovy aj kvôli fotogalérii.
Teraz si spoločne so zriaďovateľom Žilinským samosprávnym krajom duplo na oprávnené podmienky transparentnosti. Za nájom treba platiť, možno ho aj vysúťažiť v riadnom výberovom konaní. Zásady a smernice si treba od roku 2018 ctiť. Doteraz zrejme neexistovali.
Je to v poriadku a tak je to správne. Nech je to transparentné. Bodaj by to bez výnimky platilo aj v ostatných prípadoch.
Prečo si ale, a to platí pre múzeum aj fotografov, nevedia sadnúť, zhovárať sa a hľadať cestu k spolupráci. Cestu cez dodržanie legislatívnych zásad, ale bez drakonického pýtania si nájomného od ľudí, ktorí skrátka radi fotia a prezentujú to ostatným. Veď, možno sa dá aby fotografi platili žiadaný nájom, ale budú mať nárok na vstupné za každého návštevníka fotogalérie. Aby ten nájom mali z čoho platiť. Nepomáhali si oba subjekty vzájomne aj doteraz?
Paradoxné je, že tento stav vznikol preto, lebo múzeum bolo ohovorené, že od fotografov vyťahuje peniaze, ktoré oni získali z mestských dotácií. Nebola to pravda. Podľa nových podmienok ich však naozaj začína pýtať.
Bolo by veľmi zjednodušujúce hovoriť v tomto spore len o peniazoch. Sú za tým práve kultúrne vzťahy. Niektoré fotografické združenia z mesta vystavovať budú, niektoré nie. A kvalitou fotiek to určite nie je.
Titulná fotografia – Niekdajšie priestory, ktoré v Liptovskom múzeu užíval fotoklub. Zdroj: Fotoklub RK 1924.
