O milosrdenstve

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka. 

Od minulej jesene sa cestuje vlakmi zadarmo. V Rusku kedysi medzi dvoma vojnami boľševici tvrdili, že krajina vkročila už jednou nohou do komunizmu, a ako dôkaz vymysleli chlieb v obchodoch zadarmo. Každému sa z neho dostane údajne podľa jeho potrieb. Národ potom chodil do sovietskych „magazínov“ s vozíkmi, kŕmil chlebom dobytok, skladoval doma haldy bochníkov, kým nesplesneli. Tisíce ton chleba vyšli navnivoč. Pokus skrachoval, „výdobytok“ komunizmu museli stopnúť.

Vo vyspelých štátoch majú ľudia slušné platy a dôchodky, a teda almužny, to, čo sa pohodí žobrákom, nepotrebujú. Ani chlieb zadarmo. Ale ak sa v republike mimoriadne kradne (najľahšie sa okrádajú chorí a deti), poctivo pracujúci a dôchodcovia sú stále biednejší, aby sa nebúrili, politici im „milosrdne“, s veľkým vytrubovaním pohodia tzv. omrvinky zo stola boháčov. Nech národ neprotestuje proti tomu, že veľkých zlodejov, ktorí krajine skryto skutočne vládnu a privlastňujú si pracujúcimi ľuďmi produkované bohatstvo, nik nevyšetruje, nepostihuje a žiadny sudca nesúdi.

Ináč, keď je niečo zadarmo a určené hlavne „chudobe“, aj to tak vyzerá. Predovšetkým v osobných vlakoch často pripomínajúcich chliev.

Z jedného takého som cestou z práce v Hrboltovej vystúpil. Vlak ako obyčajne meškal a mňa kvôli nejakej povinnosti doma súril čas, tak som sa po asfaltovej rovinke vedúcej popri smradľavej čističke rozbehol. Mierny poklus zvládnete aj v hrubšej vetrovke a masívnej obuvi.

Odrazu zastalo predo mnou staršie auto a v ňom dvaja asi osemnásť – devätnásťroční mládenci. Dokonca zacúvali a hneď otvorili dvere na vozidle.

„Potrebujete niekde odviezť?“

„Prečo?“ spýtal som sa, lebo, ak vám niekto v súčasnej dobe ponúkne pomoc, okamžite človeka schytí podozrenie, že nejde o nezištnosť.

„Asi sa veľmi ponáhľate, keď ste sa rozbehli,“ skonštatovali.

„Veď mám len kúsok tuto do Černovej,“ bránil som sa.

„Budete skôr. Nech sa páči, nasadnite!“

Možno má šofér čerstvo nadobudnutý vodičský preukaz, možno len nedávno kúpil za pár stoviek auto, alebo mu vozidlo rodičia darovali a chce sa svojím šoférskym umením pochváliť aj pred cudzím človekom, napadlo mi. Alebo si osvojili aspoň kúsok filozofie tamojšieho kňaza, človeka obetavého, snažiaceho sa Božie princípy spolužitia nielen vštepovať do sŕdc farníkov, ale ísť aj osobným  príkladom.

Nuž teda zariskujem a sadnem si.

Odviezli ma v poriadku. Nechceli ma cestou ani okradnúť, ani prizabiť za prvou zákrutou. Chceli len pomôcť. Iba tak a nezištne.

Bolo to omračujúce, a najmä teraz, keď sa sebectvo stalo všeobjímajúcim pánom nášho národa. Títo dvaja mladí sa nedali podrobiť devastujúcemu spoločenskému trendu a prepadli ma svojou nevyšpekulovanou ochotou spraviť dobrý skutok. 

Naozaj neviem, čo u nás môže človeka viac prekvapiť.

Jedine milosrdenstvo, ak sa vám ho dostane náhle, bez očakávania a od úplne cudzích ľudí.

Uverejnené v zbierke Iba tak VI. 

Titulná fotografia – jazda autom. Zdroj – Pixabay 

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.