Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V jednej z televíznych relácií propagujúcich spoločenskú „smotánku“ sa osprostený divák dozvedel, že celebritou je aj sestra vizážistky strihajúcej nechty známym moderátorom a tiež jej priateľ s večnou šiltovkou na hlave – obyčajný nevychovaný trubiroh.
Samozrejme, treba ukázať „sedlákom“ – vidiečanom mimo hlavného mesta žijúcim, aké významné osobnosti žijú v ňom, aké najnovšie módne trendy letia, čo si treba obliekať a obuť, ako sa namachliť, henou pokresliť aj na chrbte, aké párty navštevovať, aké špeciality zo švédskych stolov ochutnávať a aké vidličky a nože na to používať.
Povinnosť má divák jedinú – obdivovať nasprejované a nagelované účesy maskujúce duniacu prázdnotu pod nimi a oblečenie odhaľujúce hlavne silikónové prsia a holé rite – zväčša ide vlastne o pravé tváre dotyčných.
Každá z „celebrít“ dostane v relácii pod nos mikrofón, aby národu zvestovala, koľko má práce, pretože stále ju pozývajú krstiť cédečka, a že jedinou jej starosťou je drahokamami zdobený obojok na krku domáceho miláčika.
Obojok totiž na slnku nemení farby tak, ako si jeho majitelia pri kúpe predstavovali. Je to hrozne nepríjemné a spoločensky vlastne diskvalifikujúce. (Ináč, keď sa na zviera s drahým obojkom na krku pozriete, neviete, či ide o potkana alebo o mačku, ale nakoniec vám oznámia, že je to pes.)
Divák ustarané „celebrity“ samozrejme chápe, trápi sa s nimi, viacerí ani v noci nezaspia a premýšľajú, ako majiteľom potkanového mačkopsa pomôcť. Na druhý deň v práci potom nevyspatí podávajú znížené pracovné výkony, preto trpí aj ekonomika a štátny rozpočet v konečnom dôsledku.
A takto to ide zo dňa a deň. Notorickí sledovači televízie ani netušia, ako postupne prichádzajú o svoj úsudok, ako ovplyvňovaní banálnymi trápnosťami a rapotaním zväčša obmedzených moderátorov a moderátoriek vyraďujú z procesu uvažovania vlastný zdravý rozum, osvojujú si vyprázdnený spôsob života.
Nakoniec im vyhovuje, že niekto za nich myslí, že ich diriguje, že manipuluje ich rodinný život, citovú existenciu. Rozhovory takýchto duševne zmrzačených sa potom točia hlavne okolo televízneho diania.
Okolo zlodejky hrajúcej sa na šéfku, ktorá, keď sa pre bulvár vyzliekla, pripomínala prasnicu, a ktorej správanie a chovanie sa v televíznej reality šou dokazovalo, že k válovu, ktorý počas pochybnej privatizácie získala, skutočne patrí.
Pozerajú jej program, prešťastní, že konečne vidia niekoho tupšieho, ako sú oni. Nedokážu tvoriť, chovať sa prirodzene, iba napodobňujú ako opica alebo papagáj. Slová, gestá, citové prejavy, výrazy, obliekanie.
Zháňajú si umelé mihalnice predlžujúce riasy o tristo percent – potom namiesto ksichtu vidíte iba akési čierne metly vpredu a keď zažmúria oči, môžu pokojne tými metlami pozametať schody.
Nechodia do prírody, ani sa prejsť, nešportujú, nečítajú knihy, nenavštevujú kultúrne podujatia, strácajú záujem o svoje koníčky, vyhýbajú sa zmysluplnému rozhovoru. Nepozorujú, že im krachuje rodinný život a výchova detí.
Radšej zapínajú televízor už od rána, objednávajú si výrobky z reklamy, posielajú esemesky na podporu poskakujúcim, vykrúcajúcim sa, vyspevujúcim a tárajúcim televíznym pajácom a kreatúram.
O svojej sprostosti, o tom, že naleteli, nemajú ani šajnu.
Ako každý hlupák.
Vyšlo v zbierke Iba tak výber + (2011).
Ilustračný obrázok – Pixabay
