Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Básnika, rovnajúceho sa nášmu Andrejovi Sládkovičovi, v okolitých krajinách nemajú. Ani v Poľsku, ani v Čechách, v Rakúsku, Maďarsku, ani na Ukrajine. Jeho Marína je nesmrteľnou skladbou, nikým neprekonanou.
Začal ju písať, keď sa v Banskej Štiavnici, kde súkromne vyučoval, spoznal s Máriou Pišlovou. Pamätníci ju opisujú ako temperamentnú príjemnú moletku strednej postavy, s havraními vlasmi, jagajúcimi sa modrošedivými očami, bystrú, úprimnú, smelú. Chudobný študent musel ale najprv dokončiť štúdiá a potom si hľadať faru, ktorá by ho uživila. A Marína, keď jej zomrel otec, sa na naliehanie matky zasnúbila s bohatým medovnikárom a sviečkárom Geržom a aj si ho vzala.
Táto zrada hlboko zráňala srdce zaľúbeného šuhaja, ale, ako napísal Alexander Matuška, pomohla mu narodiť sa básnicky. A tak z užialenej duše vytryskli nesmrteľné verše.
Čas zahojil rany, Sládkovič sa oženil a vzal si Antóniu Sekovičovú.
Obe rodiny si vraj písali, nechávali sa pozdravovať po známych, posielali si priateľské odkazy. Len sa nevídali.
Neviem, či je to pravda, ale povráva sa, že údajne až po dlhých rokoch Geržovci prišli k básnikovi a jeho žene na návštevu. Pani Antónia nervózna vyzerala, kedy pod oknami zahrkoce koč a z neho vystúpi krásna Marína s labuťou šijou a bielym čelom. Takú ju mala ustavične pred očami, veď manželovu skladbu čítala. A sama už bola matrónou v rokoch, aj dosť pribrala, trápili ju kŕčové žily a záduch. Stŕpala v obavách, predsa básnicky zhmotnenej žene – víle sa ona nevyrovná.
Návštevníkov konečne ohlásil kočiš, keď zadupkal bičom pred bránou a zastavil.
Domáci vybehli.
Dvere na koči sa otvorili a z neho s ochkaním za pomoci svojho muža vystúpila komótna širšia pani s okrúhlymi lícami a s podbradkom. Ani trochu nepripomínala devu strunistého kroku, o ktorej prednostiach básnik básnil.
Pani Antónia sledovala úkosom manžela. Už ho poznala, veď spoločne zostarli, spoločne im pribúdali vrásky a šedivejúce vlasy. Možno sa v duchu nádejal krásnej dievčine, možno pahreba jeho citov celkom nevychladla, možno čakal Marínu, akej sa dvoril pred rokmi – étericky sa vznášajúca, s útlym driekom. V očiach sa mu mihlo najprv prekvapenie, vzápätí sklamanie. Nedal ho na sebe znať a srdečne hostí uvítal. Jeho žena ale okamžite vycítila: Láska sa práve utopila v masti…
Publikovaná v zbierke Iba Tak (2007).
Titulná fotografia – Ilustračná. Zdroj – bankalasky.sk
