Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Od masakry v Černovej uplynulo presne sto rokov. Až vtedy som sa dozvedel o príbehu vdovy Kataríny Debnárovej, matky siedmich detí – najmladšie malo pár mesiacov. Muža jej zabil blesk.
Pri streľbe žandárov do bezbranného davu ju trafili do pľúc. Omráčená sa pozbierala zo zeme, ranu si upchala strapcom z vlniaka a nejako sa dovliekla domov. Len čo prepadla cez prah pitvora, zostala ležať bez života. Deti ju kriesili studenou vodou, bolo jej tam po členky.
Neprebrala sa, a tak si drobizg matku horko ťažko vyložil na posteľ.
Lekár, navštevujúci vtedy desiatky ranených po celej dedine, usúdil, že je mŕtva. Došli horekujúce ženy poumývať nebohú a pripraviť ju do rakvy. Aj príbuzní a susedia, že si rozoberú siroty.
Chúďatá v hroznom náreku nalepené na materi, nechceli sa jej pustiť. Žiadna sila ich neodtrhla.
Dva dni to trvalo a mŕtva netuhla.
Potom otvorila oči a pohla rukou.
Nesmela, nemohla odísť. Od toľkého drobizgu sa nedalo.
Cit materský bol ozaj mocnejší ako smrť.
Vyšlo v zbierke Iba tak II. (2008).
Ilustračná fotografia – Pixabay