Novembrové udalosti z pohľadu ružomberského pamätníka Mariána Mydla.
Aj keď pád komunistickej totality začal už 16. novembra 1989 v Bratislave a udalosti kulminovali na druhý deň v Prahe, do mnohých slovenských miest, vrátane Ružomberka, dorazila atmosféra spoločenskej zmeny až 27. novembra.
V tento deň sa konal celoštátny generálny štrajk, do ktorého sa zapojil aj národný podnik Bavlnárske závody Vladimira Iľjiča Lenina (BZVIL) v Ružomberku. Veľkú zásluhu na tom, že zamestnanci bavlnární sa pripojili k občanom demonštrujúcim pred budovou mestského národného výboru, mal vtedajší riaditeľ Peter Filipp.
V ten istý deň dopoludnia zamestnanec BZVIL Marián Mydlo v kancelárii v pradiarni česaných priadzí na písacom stroji napísal nasledujúci prejav:
„Vážení Ružomberčania,
pozdravujem Vás, veci sa pohli dopredu a je dosť možné, že sa konečne rozhodne v Prahe a Bratislave o osude tej najmúdrejšej KSČ, ktorá si osobuje právo byť všade a o všetkom rozhodovať.
Som Ružomberčan a podpísal som Niekoľko viet v auguste a odoslal ich signatárke Charty 77 pani doktorke Hane Marvanovej.
Sovietske vojská musia odísť z Československa, máme ich aj tu v Ružomberku, ženy z pôrodnice sa sťažujú na pohľady do kasární, kde údajne sa vykonávajú popravy obesením, občania Hrboltovej a Rybárpoľa si sťažujú na diery v strechách po zatúlaných a odrazených guľkách zo strelnice na Kramariskách.
Ako Ružomberčania nesmieme zabúdať na to, že sme boli mestom, na ktoré sa pre osobu Andreja Hlinku zabúdalo. Komunistický Liptovský Mikuláš bol lepšie zásobovaný, tu kolovali vtipy, že sme ako Leningrad – mesto bez zásobovania.
Sme mesto, ktoré by sa malo dostať do povedomia Čechoslovákov, práve cez osobu Andreja Hlinku. Socialistické dejepisy a historici marxizmu-leninizmu píšu o ňom , že bol fašista. To nie je pravda. Hlinka zomrel v roku 1938, nemal nič spoločné s fašistami.
Práve naopak, osobu Andreja Hlinku tu neďaleko z Černovej, by sme si všetci Ružomberčania mali ctiť. Bojoval za nás, za slovenský jazyk, proti maďarizácii, za svojbytnosť slovenského národa. A každoročne by sme si mali pripomínať aj tohto komunistami zaznávaného človeka, kňaza a politika.“
Prejav napokon nezaznel. „Prečítal si ho profesor Kornel Smržík, môj bývalý profesor slovenčiny zo SPŠ textilnej a papiernickej, v tej dobe už osemnásť rokov pozbavený profesie za postoj k sovietskej okupácii ČSSR, v novembri 1989 slobodný umelec a neskôr poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR. Upozornil ma, že prejav nie je vhodný a mohol by som mať problémy, pretože ŠtB , Ľudové milície a KSČ ešte celkom nepadli a môžu sa mi pomstiť,“ vysvetľuje kontext dobových udalostí Marián Mydlo, ktorý svoj plánovaný prejav poskytol Ružomberskému magazínu.
Titulná fotografia – Demonštrácia pred budovou Mestského národného výboru v deň generálneho štrajku. Zdroj – archív Jána Benčíka
