Nevidiaci? Veď vidí aj za roh

Roman Martinovič a jeho priatelia z neziskovej organizácie Stopka sú ľudia, na ktorých by malo byť mesto prinajmenšom také hrdé, ako sú oni naňho.

„Stopka? Jasné, to sú tí nevidiaci, čo mali čajovňu…“ Ak by ste sa v uliciach Ružomberka opýtali na známu miestnu neziskovku, väčšina odpovedí by asi znela podobne.

„Viem, že sa mnohí na nás pozerajú práve takto, ale my o publicitu postavenú na tom, že sme postihnutí, nestojíme,“ reaguje zakladateľ a „spiritus movens“ Stopky Roman Martinovič. „Za naše postihnutie sa vonkoncom nehanbíme, ale nestaviame na ňom svoje aktivity. Či už to bola čajovňa, divadielka pre deti alebo workshopy pre školy, vždy sme sa chceli predať len a len svojimi výsledkami.“

Corvus, Matej, Matejko

S Romanom Martinovičom sedíme v kancelárii v jednej z polyfunkčných budov na Bystrickej ceste. Toto je nový domov Stopky po tom, čo skončila v ružovom dome so zelenou bránou na Námestí Andreja Hlinku. Prečo, to by bolo na ďalšiu tému. Okrem administratívneho zázemia má na Bystrickej aj svoje dielne.

Trinásť rokov od svojho vzniku a desať rokov odkedy sa usadila v Ružomberku je Stopka úspešnou organizáciou so všestranným zameraním a medzinárodným cvengom. Vyrástla natoľko, že sa kvôli transparentnosti financovania a administrácie musí rozčleniť na dve sesterské organizácie.

„Stopka sa bude zameriavať na vývoj pomôcok pre slabozrakých a nevidiacich a Poctivô z Liptova bude orientované na deti, včelárstvo, keramiku a ďalšie podobné aktivity. K tomu prvému inklinujeme rozumom, k tomu druhému srdcom,“ vysvetľuje Roman.

A my môžeme doplniť, že kým to druhé poznajú skôr Ružomberčania, to prvé je známe už aj oveľa širšiemu okruhu. Vďaka spolupráci Romana s nevidiacim programátorom Petrom Lickým, ktorý prišiel do Stopky z Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského, sa pred niekoľkými rokmi podarilo vyvinúť úspešný set aplikácií slúžiacich sprístupneniu mobilných telefónov nevidiacim a slabozrakým, o ktoré je záujem už aj v zahraničí.

K projektu Corvus, ktorý podporil Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis, medzitým pribudli ďalšie projekty a podporovatelia. Jednoducho, Stopka sa stala synonymom profesionality, inovatívnosti a transparentnosti.

„Európsky sociálny fond podporil projekt Matej, čo je akýsi špecializovaný prehrávač digitalizovaných kníh a prehliadač internetového obsahu pre osoby so zrakovým postihnutím. K Matejovi nedávno pribudol mladší súrodenec Matejko, jednoduchý hardwarový sťahovač a prehrávač digitálnych kníh, ktorý podporila Nadácia Slovenskej sporiteľne,“ opisuje Roman aktuálne projekty nesúce vo svojom názve odkaz na nevidiaceho národného buditeľa Mateja Hrebendu.

Rodinná organizácia

Rovnakým pojmom ako Matej Hrebenda sa v slovenskej komunite nevidiacich stáva aj Roman Martinovič. Rodák z Trnavy prišiel na svet pred 38 rokmi ako slabozraký. „Dosť dlho mi trvalo, kým som sa zmieril s tým, že nebudem môcť byť horárom. A rovnako dlho som sa zmieroval aj s tým, že nemôžem šoférovať,“ hovorí Roman.

Na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre vyštudoval zootechniku, neskôr absolvoval aj rozširujúce štúdium špeciálnej pedagogiky na Univerzite Komenského. Už ako študent sa začal angažovať v Združení nevidiacej a slabozrakej mládeže. Práve tam prvýkrát pričuchol k organizátorskej a projektovej činnosti.

Postupne žil vo viacerých väčších aj menších mestách, až nakoniec v roku 2009 zakotvil v Ružomberku. Na Liptov ho pritiahla jeho veľká láska – príroda. No našiel tu omnoho viac, ako čakal. „S manželkou Julkou sme sa zoznámili práve v Stopke. Prišla k nám ako študentka – dobrovoľníčka a už neodišla,“ usmieva sa Roman, ktorý s rodinou žije v Liptovskej Lúžnej.

Vzťah k prírode bude mať zrejme aj ich malý syn Matúš, keďže Julka, jediná vidiaca členka Stopky, je vyštudovaná lesníčka. „Môj sen chovať ovce a kravy ostal nateraz síce nenaplnený, ale zistil som, že aj chov včiel prináša veľkú radosť a úžitok.“

Roman a Julka pritom nie sú jediným manželským párom, ktorý sa zrodil v Stopke. „Smejú sa z nás, že sme taká rodinná organizácia. Ale my sme sa rodinnou organizáciou stali až postupne,“ naráža Roman na ďalšie „stopkárske“ manželstvo – Petra a Lenku Bernátovcov.

A prečo vlastne názov Stopka? „Chceme byť miestom, kde si dá človek stopku – zastaví sa, pouvažuje a ak treba, zmení aj životné smerovanie. No a stopka je zároveň nenápadnou časťou rastliny, na ktorej vyrastajú kvety a plody,“ vysvetľuje Roman. Pre túto partiu ľudí je to skutočne výstižné a pravdivé pomenovanie.

Nezhadzujme vlastné mesto

Dôkazom, že Roman Martinovič je človekom, ktorý sa nepozerá len pred seba, ale vidí za roh, sú aj jeho názory na život v meste.

„Keď som občas kritizoval fungovanie miestnych politík, musel som čeliť pripomienkam, že čo ja už viem o Ružomberku, keď som sa tu nenarodil. Reagoval som – no veď práve, žil som aj inde, takže viem porovnávať, čo je tu dobré a čo treba zmeniť,“ hovorí Roman.

Pritom, paradoxne, sám má pocit, že o centre dolného Liptova má lepšiu mienku ako tunajší rodáci. „Neskutočne mi vadí, keď Ružomberčania hovoria o svojom meste ako o meste smradu. Takýmito rečami si špiníme do vlastného, podpiľujeme konár sami pod sebou,“ hovorí Roman s dôvetkom, že netára do vzduchu.

„Vyrastal som v blízkosti elektrárne v Jaslovských Bohuniciach a celé detstvo som počúval ľudí, ako sa bavia o zdravotných rizikách. A keď trnavský cukrovar spustil spracovanie cukrovej repy, tak to vám bol smrad,“ spomína Roman, no jedným dychom dodáva: „Tým nechcem povedať, že nad ružomberskou fabrikou netreba držať občiansky dozor a všemožnými prostriedkami netlačiť na zlepšenie ekologickej situácie. Ale poďme na to konštruktívne, vyplakávanie sa na všetky strany nám nepomôže.“

Imrich Gazda

Vyštudoval som dejepis a náboženskú výchovu, doktorandské štúdium som absolvoval v odbore teória a dejiny žurnalistiky. Pedagogicky pôsobím na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku, píšem pre internetový denník Postoj.sk a pre médiá komentujem dianie v cirkvi.