Dôsledkom sľubovaných, ale nerealizovaných zmien v meste nemusí byť len spoločenská apatia, ale aj otvorené prejavy nespokojnosti či kotlebovci v zastupiteľstve.
Primátorskí kandidáti v Ružomberku si dávajú načas. Rovnako ako prezident Kiska odsúvajú svoje vyhlásenia o (ne)kandidatúre na poslednú chvíľu.
Kým v iných mestách sa prví primátorskí kandidáti hlásili už začiatkom roka, v Ružomberku svoju kandidatúru ohlásil zatiaľ jediný. Aj to až v máji a podmienene.
Na prvý pohľad sa tak môže zdať, že záujem o primátorské kreslo v našom meste nie je. Pravda je ale iná. Súčasný primátor Igor Čombor je vďaka vedeniu vojenskej nemocnice a teraz aj ružomberskej radnice natoľko viditeľnou osobnosťou, že predvolebnú kampaň nepotrebuje a preto mu stačí, aby svoje rozhodnutie znovu kandidovať oznámil až po lete.
Potenciálni vyzývatelia súčasného primátora si takýto komfort dovoliť nemôžu. A čas prázdnin a dovoleniek je zasa na oznámenie kandidatúry absolútne nevhodný. Ľudia vtedy riešia seba, a nie politiku. Preto možno očakávať, že ďalší kandidáti pribudnú k Róbertovi Kolárovi (nezávislý) v najbližších týždňoch.
Potrebné kroky ako je získanie straníckej podpory, zostavenie tímu a zmapovanie volebného terénu už podnikli Ján Bednárik (KDH) aj Karol Javorka (nezávislý).
K trom Čomborovým vyzývateľom môžu, samozrejme, pribudnúť aj ďalšie mená. Čaká sa najmä na to, ako sa zachová Kotlebova ĽSNS, ktorá mala veľké ambície už v minuloročných župných voľbách, ale v Ružomberku aj v ostatných častiach Slovenska napokon pohorela.
Aj keď mená kandidátov budú rôzne, ich leitmotív bude rovnaký – mesto potrebuje zmenu. Napokon, čo iné môžu hlásať tí, ktorí chcú vymeniť aktuálne vládnucu garnitúru. O zmene a reštarte hovoril pred štyrmi rokmi aj Igor Čombor, pred ôsmimi Ján Pavlík, pred dvanástimi Michal Slašťan…
Povedzme si to však na rovinu – o zmenách sa dobre rozpráva, príjemne sa o nich počúva, ale ťažko sa realizujú. Presvedčiť sa o tom mohli všetci zmienení. A rovnako aj tí, ktorí ich volili.
Dôsledkom opakovane sľubovaných, ale nerealizovaných zmien je spoločenská apatia. Mávnutie rukou, myknutie plecom, povzdychnutie, že Mikuláš aj Kubín sú na tom lepšie – a tým to končí.
Medzi apatiou a frustráciou je však tenká hranica. A od frustrácie je to len na skok k otvoreným prejavom občianskej nespokojnosti. Len nedávno sme sa o tom mohli presvedčiť na našich námestiach. Iným ventilom je podpora extrémistov, s čím už tiež máme svoju skúsenosť.
Mali by na to myslieť aj všetci (staro)noví kandidáti na primátora. Každý ďalší sklamaný obyvateľ mesta môže byť poslednou kvapkou, ktorá prelomí hrádzu.
Ilustračné foto – Peter Kravčák
