Vzhľadom na svoj význam by si ružomberský cintorín zaslúžil oveľa väčšiu pozornosť, tvrdí odborník.
Prvého novembra cintorín v Ružomberku praskal vo švíkoch. Dopravu riadila mestská aj štátna polícia. Nápor ľudí bol chvíľami neudržateľný.
Pritom keby Ružomberčania vedeli skutočne doceniť svojich slávnych rodákov, bolo by ich tu ešte mnohonásobne viac. A nielen pár dní na začiatku novembra.
„Ktorýmkoľvek smerom sa vyberiete, narazíte na hrob nejakej známej osobnosti, ktorá sa zapísala do dejín nášho mesta či celého Slovenska,“ začína svoje rozprávanie Radislav Kendera, ktorý je autorom alebo spoluautorom viacerých publikácií o histórii Ružomberka. V jednej z nich sa venuje samotnému mestskému cintorínu.
Z informácie, ktoré nám poskytli Technické služby Ružomberok, ktoré zodpovedajú za cintorín, vyplýva, že tu v 6518 hrobových miestach leží spolu 12 422 ľudí. Na ďalšiu otázku, ktorá sa týkala starostlivosti o cintorín, však už neodpovedali ani po viacnásobných urgenciách.
Cintorín na úpätí Kalvárie pritom nie je v meste jediný. „Ľudské ostatky sa nachádzajú napríklad aj pod areálom niekdajšieho kaštieľa sv. Žofie,“ upozorňuje Kendera. Pod pomníkom Slobody slovenského národa bol zasa kedysi pochovaný účastník SNP Ľudovít Hruboň, ktorý na začiatku povstania odvážne vtrhol do ružomberskej väznice a oslobodil politických väzňov spolu so sovietskymi zajatcami.
Chátrajúce hroby
Dejiny mestského cintorína sa začali písať pred viac ako storočím. Otvorili ho 12. októbra 1913. V tom čase sa nachádzal úplne mimo obytnej zóny, pripomína Monografia mesta Ružomberok.
Dom smútku, ktorý projektoval Štefan Hatala, postavili v rokoch 1972 – 1973. Na čelnom priečelí sa nachádza mozaika od R. Dúbravca ml. a Rudolfa Moška.
„Na cintoríne môžeme identifikovať niekoľko historických etáp. Sú tu pochovaní poslanci uhorského snemu, významné osobnosti z čias Československej republiky, aj slovenského štátu,“ vysvetľuje Kendera.
„Do prvej skupiny patrí napríklad Jozef Chriašteľ – Andel. Vedľa neho bol pochovaný jeho brat Štefan, ktorý sa ako vysoký úradník ministerstva dopravy zaslúžil o výstavbu Korytničky. Jeho hrob však nedávno zmizol,“ konštatuje Kendera, podľa ktorého ide len o jeden z viacerých prípadov hrobov, ktoré sa nám strácajú pred očami.
„Na hrobe Ondreja Voskára, ktorý bojoval v československej légii v Rusku počas prvej svetovej vojny, bol dôležitou postavou SNP a poslancom povojnovej Slovenskej národnej rady za Demokratickú stranu, donedávna rástol divý ker. Našťastie ho už odstránili a hrob upravili,“ hovorí Kendera.
„Naďalej však chátra hrob významného maliara Karola Polónyiho, prvého predsedu Spolku profesorov Slovákov v medzivojnovom Československu Karola Murgaša a ďalších,“ netají Kendera svoje rozhorčenie.
Národný cintorín v Ružomberku?
„Len v hrobke Makovických, ktorú projektoval nestor slovenskej architektúry Dušan Jurkovič, je uložených asi 50 tiel. Čo človek, to osobnosť,“ nadchýna sa Kendera a pridáva jedno zo svojich zistení. „Len málokto vie, že okrem hrobky Makovických Jurkovič projektoval aj hrobku ružomberského primátora, poslanca, senátora a ministra medzivojnovej československej vlády Vladimíra Labaja.“
Tento fakt je podľa Kenderu o to významnejší, že na Národnom cintoríne v Martine sa nachádza len jediná hrobka projektovaná svetoznámym Jurkovičom. Ide o hrobku spisovateľa Svetozára Hurbana-Vajanského.
„Ružomberský cintorín stále odhaľuje nové a nové tajomstvá,“ dodáva Kendera, ktorý sa už niekoľko rokov usiluje, aby mestský cintorín dostal status národného. „Alebo nech je vyhlásený aspoň za národnú kultúrnu pamiatku. Zatiaľ do tohto zoznamu zaradili len hrobky Makovických a Ľudovíta Fullu.“
Docenenie ružomberského cintorína by podľa Kenderu znamenalo aspoň čiastočnú rehabilitáciu Ružomberka ako významného národného centra. „Uvedomme si, že tu leží zakladateľská generácia slovenského priemyslu a finančníctva, významní politici, umelci, kňazi,“ zdôvodňuje Kendera svoje úsilie.
Odpoveď na otázku, kto by sa mal starať o chátrajúce hroby osobností, podľa Kenderu nie je ľahká. „V prvom rade by to mali byť ich potomkovia, ale tí už v Ružomberku často nežijú. V takom prípade by malo zodpovednosť prevziať mesto v spolupráci so samosprávnym krajom. O hroby celoslovenských dejateľov by sa mal jednoznačne postarať štát,“ uvažuje Kendera a dopĺňa svoju skúsenosť zo Švédska.
„Na viacerých kultúrnych pamiatkach som videl ceduľku s nápisom, že o tento objekt či miesto sa stará spoločnosť Scania. Aj ružomberské súkromné firmy by mohli prejaviť spoločenskú zodpovednosť tým, že by si ,adoptovali´ niektorí zo spustných hrobov,“ navrhuje Kendera.
Rovnako nevyhnutné je podľa neho vybudovať prehľadný informačný systém. „Viem si predstaviť, že pri dome smútku by sa nachádzal kiosk s interaktívnym informačným systémom. Každopádne, s naším cintorínom musíme čosi robiť, lebo iné mestá nás starostlivosťou o svojich zosnulých zahanbujú,“ uzatvára Kendera.
Foto – Marek Hasák
