Na protest sa neholil. Zabetónované fúzy má v skateparku už osem rokov

Medzi najobľúbenejšie miesta mladých Ružomberčanov patrí skatepark na Klačne. Ponúka nielen adrenalín či modriny, ale aj nové priateľstvá.

Počasie ani náhodou nepripomína máj. Chlad a mrholenie nás však neodrádzajú. Vyberáme sa na Klačno, kde už od roku 2012 stojí moderný park pre milovníkov jazdy na drevených doskách a bicykloch bez sediska.

Areál lemujú lavičky, prekážky či U-rampy. Pouličnú atmosféru však dotvárajú najmä farebné grafity.

Každého, kto padne, skejt vytrestá

Sychravé popoludnie zlákalo aj dvoch mladíkov. Jeden sa preváža na skejte, druhý, o niečo starší, preskakuje obrovské pneumatiky na špeciálne upravenom bicykli bez sedadla.

„Ku skejtbordingu som sa dostal cez spolužiaka,“ začína svoj príbeh s drevenou doskou Samuel Lipták zo Štiavničky.

Najskôr pozeral rôzne videá. Čím dlhšie ich sledoval, tým viac sa mu adrenalínová jazda páčila. „Jazdím len mesiac a mal som už veľa pádov. Človeku neostáva iné, ako si na ne zvyknúť. Časom sa dokonca naučí, ako padať, pretože keď spadne, tak ho skejt vytrestá,“ vysvetľuje 19-ročný Samuel, ktorý do skateparku chodieva takmer každý deň.

Veľa parkov síce nenavštívil, ale na základe odsledovaných videí konštatuje, že Ružomberok má jeden z najlepších na Slovensku. „Je tu veľa prekážok a boxov. Nezdá sa to, ale také veci v iných parkoch nie sú. Je síce menší a keď sem príde desať ľudí, už si zavadzajú. No keď sú traja-štyria, tak sa tu dá úžasne zajazdiť,“ hodnotí ružomberský skatepark mladý študent.

Po chvíli sa k Samuelovi pridáva jeho spolužiak Lukáš Chalachan. Spomína si, že keď bol mladší, skejterské ťahy odkukával od skúsenejších priamo v centre mesta. Vtedy ešte skatepark nestál a rampy boli postavené na námestí.

„Jazdil tam aj známy skejter Juraj Kedroň. Páčilo sa mi to a tak som sa začal učiť jazdiť sám. Vtedy som sa ich ešte hanbil,“ hovorí Lukáš, ktorý sa skejtbordingu venuje šesť rokov.

Lukáš Chalachan nám ukázal aj odvážnejšiu jazdu. (Foto: autorka)

V parku nechal svoje fúzy

Za vybudovanie skateparku podľa Lukáša dlhé roky bojoval najmä Richard Kožár, ktorý, paradoxne, nejazdí na skejte, ale na korčuliach. „Neviem, kde presne, ale niekde sú tu zabetónované aj jeho fúzy. Vždy nosil veľkú bradu, no pred otvorením parku sa oholil na znak toho, že sa mu to podarilo,“ ponúka Lukáš prekvapivú informáciu, ktorú nám potvrdil aj samotný Richard Kožár.

„Snažím sa sľuby dodržať. Povedal som si, že sa oholím až vtedy, keď bude skatepark konečne stáť. Neholil som sa preto viac ako tri roky,“ spomína Richard, ktorý už sedem rokov žije v Tirolsku.

„Mestu trvalo viac ako desať rokov, kým v roku 2012 skatepark konečne vznikol. Spojil a stále spája ľudí z rôznych miest, národov či dokonca vierovyznaní,“ uvažuje Kožár. Približne dva roky po vybudovaní parku dotvorili scenériu aj farebné grafity.

Richard Kožár si na počeť otvorenia parku oholil fúzy. (Zdroj: Richard Kožár)

Pred Ružomberkom vraj mali skateparky len Košice a Hlohovec. Svojimi rozmermi a vybavením bol však ten na Kľačne prvý, čo inšpirovalo aj ľudí z iných miest. Pred dvomi rokmi pribudol ďalší skatepark napríklad v Námestove.

Ružomberskí skejteri nám prezrádzajú, že záujem o skatepark tento rok zaznamenal viditeľný nárast. K stálym nadšencom jazdy na drevenej doske pribudlo desať až dvanásť nových členov skejterskej rodiny.

Pýtame sa aj na to, kto z nich je najlepší. To sa už do debaty zapája aj 27-ročný Radoslav Stehura. Dozvedáme sa, že dominuje Lukáš Chalachan, vraj je len veľmi skromný.

„Jazdil som Slovenský pohár, ale minulý rok som sa ho nezúčastnil, pretože som bol v Anglicku. Uvidíme, možno to tento rok skúsim znova, ale musím byť v kondičke,“ prezrádza Lukáš.

Roky tréningu nám ukázal behom pár minút. Navoskoval zábradlie a s doskou, akoby nalepenou na botaskách, nám ukázal obľúbené triky. Aby toho nebolo málo, vytiahol aj veľký plastový kôš, rozbehol sa a preletel ponad neho. Po dopade na zem opäť zaujal svoju pozíciu, elegantne sa narovnal, previezol sa okolo nás a zastal. Zuby si po zemi nezbieral, ba dokonca sme nevideli ani neistotu v jeho očiach.

Adrenalín aj pre náročných cyklistov

Hneď vedľa skateparku vám do očí udrú obrovské pneumatiky a drevené palety. Cyklotriálový park vybudoval spomínaný Radoslav Stehura z Baničného. „Začal som to stavať sám asi pred piatimi rokmi. Pneumatiky sú priemyselný odpad, takže výstavba nebola finančne náročná.“

Podstatou cyklotriálu je jazda na špeciálnom bicykli cez prírodné alebo umelé prekážky. „Najťažšie je udržanie rovnováhy, bez nej by si človek neporadil ani na tej najmenšej prekážke. Bicykel je špeciálny v tom, že nemá sedisko, je to taká evolúcia. Zaberalo by príliš veľa miesta a váhy, pritom nie je ani potrebné, ba naopak, bez neho je jazda praktickejšia,“ vysvetľuje Radoslav.

Cyklotriál je adrenalínový šport a každý musí počítať s úrazmi. Preto je potrebná prilba. „Minulý rok som mal väčší uraz. Natrhol som si väzy v členku, takže pol roka som netrénoval,“ hovorí o svojej minitragédii obratný Ružomberčan.

Radoslav Stehura v cyklotriálovom parku. (Foto: autorka)

Prezrádza, že ani po tieto dni veľa netrénuje, pretože počasie nie je dobré. „V blate sa veľa jazdiť nedá. Kolesá sa šmýkajú, rovnako ako nohy z pedálov.“

Pre Radoslava je cyklotriál veľká záľuba. Chodieva aj na súťaže. Na jednej z nich sa mu dokonca podarilo vyhrať prvé miesto. Ukazuje nám, že to s bicyklom naozaj vie. Obrovské pneumatiky preskakuje jedna radosť, čím dosvedčuje, že šport je predovšetkým o poctivom a pravidelnom tréningu.

Titulná fotografia: Lukás Chalachan a Samuel Lipták. (Foto: autorka)

Som študentkou žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Počas štyroch rokov štúdia mi Ružomberok prirástol k srdcu, a preto ma zaujíma všetko, čo sa s mestom spája.