So záujmom som si už pred nejakým časom prečítal správu Katolíckej univerzity z 24. januára 2019, kde sa píše o snahe politikov a sympatizantov z radov HSĽS umiestniť Vysokú školu technickú Dr. Milana Rastislava Štefánika do Ružomberka (píše sa o tom konkrétne tu.)
Keďže som presvedčený (a mám to historicky podložené), že sa v nej uvádza len časť celého – doslova „odyseovského“ skoro 20-ročného príbehu umiestnenia tohto typu vysokej školy na území Slovenska (Ružomberok tvoril len jeho malú niekoľkomesačnú epizódu, aj keď z historického hľadiska určite dôležitú), rád by som reagoval a z pohľadu historika predložil čitateľovi chronologický priebeh udalostí, tak ako nasledovali a čo im predchádzalo.
V správe sa píše o predchádzajúcej osobnej zainteresovanosti Andreja Hlinku (zomrel v 16. augusta 1938) a jeho blízkych spolupracovníkov k umiestneniu a vybudovaniu vysokej technickej školy (ďalej len VTŠ) v Ružomberku, čo bolo z vtedajšieho politického rozloženia síl úplne logické, ale nevypovedá to o predchádzajúcich dlhoročných snahách ďalších (v správe zamlčaných) ľudí. V úvode správy sa uvádza, že po známej Viedenskej arbitráži (2. novembra 1938), kedy rozhodnutím štátov Osi pripadli Košice Horthyovskému Maďarsku, sa univerzita presunula koncom roka 1938 z Košíc do Martina. Napokon, aby bola s definitívnou platnosťou na jar 1939 umiestnená do Bratislavy, kde funguje pod názvom Slovenská technická univerzita dodnes. Ako uvádza samotná univerzita vo svojej histórii – definitívnu platnosť o jej kompletné dobudovanie (a teda aj umiestnenie) jej dal Zákon č. 188 Sl z. zo dňa 25. júla 1939.
Prečo o tom píšem? Pred pár mesiacmi sa mi dostala do rúk biografia Gustáva Husáka z pera mladého historika Tomáša Černáka. V jednej z kapitol (konkrétne na s. 194 – 209) píše Černák o Akcii za dobudovanie slovenských vysokých škôl. Rád by som podrobnejšie čitateľovi priblížil niektoré dôležité fakty a udalosti, ktoré v uvedenej správe mohli a zrejme aj mali byť doložené. V nasledujúcej časti článku teda budem už len voľne parafrázovať Černákove zistenia. Článok som doplnil informáciami zo stenoprotokolu poslaneckej snemovne NS RČS, z rokovania o umiestnení slovenskej techniky z 8. júna 1937.
Po zmene štátoprávnych pomerov v roku 1918 a vzniku 1. ČSR na Slovensku úplne absentovalo technické a prírodovedné školstvo. Ak mladý slovenský gymnazista (vo vtedajšom slovníku abiturient) mal záujem po maturite študovať techniku na niektorej z vysokých škôl, musel odísť do Čiech, alebo mimo Republiku. Daný stav začal byť neúnosný už začiatkom 30-tych rokov, kedy sa zintenzívnilo hnutie za dobudovanie slovenských vysokých škôl a táto požiadavka sa začala objavovať prakticky na všetkých zhromaždeniach študentských spolkov (ľavicových aj pravicových) (Černák, s. 194 – 195). Ako uvádza T. Černák na s. 195: „Korene celého problému treba hľadať na prelome rokov 1918/1919, keď sa nová štátna moc okrem iných naliehavých problémov zaoberala aj problematikou vysokého školstva na Slovensku.“
Po dlhých diskusiách napokon pristúpil Šrobárov úrad k rozpusteniu Alžbetínskej univerzity v Bratislave a spolu s ňou rozpustili aj Poľnohospodársku akadémiu v Košiciach a Vysokú školu banícku a lesnícku (ktorá sa konštituovala ako známa Banská akadémia už za Márie Terézie v decembri 1762) v Banskej Štiavnici. Maďarskí profesori, ktorí tu učili a nevyjadrili potrebnú lojalitu novej čs. vláde, sa museli porúčať do Budapešti, Pécsu a Šoprone. Nasledujúci politicko-spoločenský vývoj jasne dokázal, že zrušenie týchto škôl bez adekvátnej náhrady bolo hrubou chybou. Trvalo totiž dlhých 17 rokov, kým sa podarilo na Slovensku otvoriť neúplnú technickú vysokú školu a 20 rokov kým sa ustanovila Prírodovedecká fakulta….
Jedným z prvých nespokojných pedagógov, ktorý neúnavne poukazoval na absurdnosť vzniknutej situácie bol profesor stavebnej mechaniky na brnenskej ČVUT Michal Ursíny (podrobnejšie tu). Ursíny od roku 1919 neúnavne adresoval – doslova bombardoval vládu, politikov a vládne politické strany analýzami, ktoré zdôrazňovali potrebu vybudovania techniky na Slovensku. Na s. 196 T. Černák píše: „…. za prvých 15 rokov existencie ČSR sa vystriedalo v kresle ministra školstva až päť Slovákov (Vavro Šrobár, Ivan Markovič, Milan Hodža, Anton Štefánek a Ivan Dérer), ale ani to vysokému školstvu na Slovensku nepomohlo…“
Hnutie nespokojných čoraz viac naberalo na sile. Zásluhu na tom mal predovšetkým Zväz slovenského študentstva (ďalej len ZSS), ktorý v novembri 1931 usporiadal akciu Deň slovenskej techniky a v rámci tohto dňa manifestácie vo viacerých mestách Slovenska (Černák, s. 196).
Na agitačný boj profesora Ursínyho nadviazal v roku 1933 jeho kolega, profesor matematiky Juraj (Jur) Hronec, taktiež pôsobiaci v Brne. Prof. Hronec k tejto téme publikoval viacero článkov v novinách. Známym sa stal predovšetkým jeho prejav na oslavách 300. výročia založenia univerzity v Trnave dňa 10. novembra 1935. Hronec v prejave kritizoval vládnu moc, keď pomery v oblasti školstva na Slovensku prirovnal k 17. storočiu. Vedenie ZSŠ (vidiac nasadenie a osobnú angažovanosť prof. Hronca) ho poverilo, aby sa postavil na čelo pripravovaného Akčného výboru. Prof. Hronec mal zastávať funkciu mediátora medzi študentmi a štátnymi úradmi. Veci sa však vyvinuli trochu inak a od roku 1936 zastupoval v tejto veci slovenských študentov komunista Gustáv Husák, vtedajší tajomník ZSŠ.
Husák ako známy organizátor a výborný rečník využil to, že čs. premiérom bol v tom čase Slovák agrárnik Dr. Milan Hodža. Stretnutiu s Hodžom predchádzala schôdza študentov, ktorá sa uskutočnila 3. apríla 1936 v kaviarni Metropol (známa „Metropolitka“) v Bratislave. Na tejto schôdzi výboru sa mali rozdeliť úlohy pre všetkých zainteresovaných. (Černák, s . 198 – 199). S týmto postupom súhlasili aj členovia v správe spomínaného Klubu slovenských inžinierov. Len o pár rokov neskôr (po zmene politickej moci) súhlasili v apríli 1939 členovia uvedeného klubu s následným premiestnením techniky z Martina do Ružomberka.
Na porade bol zvolený deväťčlenný Akčný výbor pre dobudovanie slovenského vysokého školstva. Jeho predsedom sa stal prof. J. Hronec. Členmi výboru sa stali architekt Emil Belluš a tajomníkom bol zvolený G. Husák. V rámci Akčného výboru sa potom ustanovila komisia, ktorá mala do konca apríla 1936 zhrnúť výsledok celého stretnutia do memoranda (Černák, s. 199).
Hlavným cieľom, ktorý si Akčný výbor určil pri nasledujúcom stretnutí bolo: Zriadenie Prírodovedeckej fakulty v rámci Univerzity Komenského a technickej vysokej školy na Slovensku. Memorandum prijaté na zasadnutí a schválené komisiou bolo masívne propagované v novinách a aj formou letákov po celom Slovensku. Medzi ďalšími akciami, ktoré mali podporiť myšlienku dobudovania slovenského vysokého technického školstva bolo študentské podujatie, ktoré sa uskutočnilo 17. mája 1936 v Bratislave pod názvom Deň slovenských vysokých škôl. Podobné podujatia sa uskutočnili v Košiciach, Liptovskom Sv. Mikuláši, Spišskej Novej Vsi, Zvolene, či Brezovej pod Bradlom (Černák, s. 200).
Po zverejnení memoranda sa problémom zriadenia slovenskej techniky začala „veľkom“ venovať aj slovenská tlač. Nielen denníky, ale aj dobové časopisy a magazíny publikovali viacero podporných článkov. Až po tomto mediálnom tlaku požiadal G. Husák premiéra Hodžu o audienciu. Prijatie bolo stanovené na 16. júna 1936 o 10:00 hod. Vedením delegácie bol poverený prof. J. Hronec. Spolu s ním sa pricestoval do Prahy Husák a tiež Magda Lokvencová (budúca Husákova manželka, aktívna po boku Husáka už v študentskom hnutí) a tiež ďalší zástupca študentov Imrich Eliáš. Delegáciu prijal najskôr republikový minister školstva a národnej osvety Emil Franke, národný socialista a až po ňom premiér Hodža. Na stretnutí s Frankem sa členovia delegácie dozvedeli, že zriadenie fakulty a technickej vysokej školy súbežne je v tak krátkom čase nereálne. Lobbovali preto aspoň za techniku a jej dobudovaniu podriadili ďalšie úsilie vo vyjednávaní a dá sa povedať, že úspešne. Termín otvorenia slovenskej techniky bol predbežne stanovený na rok 1938 (Černák, s. 201 – 202).
Po rokovaniach v Prahe trvalo ďalšie štyri mesiace, kým sa uskutočnila prvá schôdza nového Akčného výboru pre vybudovanie slovenskej techniky. Schôdza sa uskutočnila 2. októbra 1936 o 17:00 hod. v budove Krajinského výboru v Bratislave. Za predsedu novoustanoveného výboru bol zvolený J. Hronec a za zapisovateľov E. Belluš a G. Husák (Černák, s. 202). Členovia výboru si vypočuli stanovisko ministerstva školstva. Rokovanie sa potom zúžilo na dve zásadné otázky: Kde bude sídlo novej technickej VŠ a aké budú jej študijné odbory? V otázke sídla panovali medzi členmi výboru značné rozpory, v študijných odboroch sa zhodli pomerne rýchlo.
Umiestnenie techniky predstavovalo veľmi citlivú otázku. Prakticky od začiatku 20-tych rokov sa hovorilo o Košiciach, ktoré preferoval aj premiér Hodža. Čoraz viac sa ale ozývali hlasy, ktoré preferovali Bratislavu, či Banskú Bystricu (o Ružomberku tu doteraz nikde nie je ani zmienka…). Niektorí sa prikláňali ku kompromisnému riešeniu a chceli, aby časť školy sídlila v Bratislave a časť v Košiciach, čo z praktického hľadiska bolo nereálne. V parlamente o tomto probléme referovali komunistickí poslanci Viliam Široký a Vladimír Clementis. Clementis sa tvrdo postavil proti umiestneniu techniky do Košíc a preferoval Bratislavu. Podobne argumentoval aj Husák, ale nie tak ostro ako Clementis. O umiestnení techniky sa rokovalo aj 5. novembra 1936 v priestoroch Poľnohospodárskeho múzea v Bratislave. Zhromaždeniu predsedal znovu G. Husák. Pri toľkej rôznorodosti názorov sa za úspech celej akcie považovalo už aj zriadenie tzv. „nekompletnej techniky“. Členovia Akčného výboru preto prijali s potešením, keď ministerská rada prijala 30. apríla 1937 osnovu zákona o zriadení Vysokej školy technickej a predložila ju na rokovanie Národnému zhromaždeniu v Prahe.
O technike sa veľmi búrlivo rokovalo v poslaneckej snemovni, kde okrem komunistov Clementisa a Širokého vystúpil aj zástupca nemeckej menšiny – Ludwig Eichholz a rovnako zástupcovia maďarskej menšiny – Ignác Schulcz (čs. soc. demokrat, reprezentant maďarskej sekcie v strane, blízky spolupracovník Ivana Dérera), János Esterházy a Andor Jarros (Černák s. 206 – 207).
Poslanec za HSĽS Jozef Sivák (neskorší minister školstva a národnej osvety počas Slovenského štátu) zaútočil na rokovaní voči českým politikom, ktorým vyčítal dlhoročné zanedbávanie slovenského školstva. S rovnakou kritikou (ale nie tak ostrou) voči pražskému centralizmu vystúpil aj poslanec Révay, ktorý zopakoval starú požiadavku Rusínov, aby bola na Podkarpatskej Rusi zriadená vysoká škola (v Užhorode). Zároveň ale podporil zriadenie techniky v Košiciach. K samotnému hlasovaniu o technike sa pristúpilo 8. júna 1937 a predložený návrh zákona bol prijatý väčšinou prítomných poslancov, pričom zákon podpísali prezident republiky Beneš, premiér Hodža a minister školstva Franke 25. júna 1937.
Na návrh Emila Boleslava Lukáča bol pozmenený názov školy na Vysoká technická škola Dr. Milana Rastislava Štefánika. Sídlom školy sa stali podľa vládneho (Hodžovho) návrhu Košice a ako prvé sa zriadili odbory inžinierskeho staviteľstva – konštruktívneho a dopravného, staviteľstva vodohospodárskeho a kultúrneho a nakoniec zememeračského inžinierstva. Škola mala začať svoju činnosť začiatkom akademického roka 1938/1939. Bolo ešte treba vybrať schopných profesorov. Túto úlohu mala vyriešiť komisia, ktorej predsedal prof. Hronec. Tá vybrala desať kandidátov, ktorí boli menovaní k júlu 1938. Profesor Hronec sa tiež stal prvým rektorom novozriadenej Vysokej technickej školy (Černák, s. 207).
Doba však akademickým plánom neprijala. Nasledujúce politické udalosti (Mníchov, Viedenská arbitráž), ktoré hýbali doslova celou Európou, prinútili k viacnásobnému sťahovaniu sídla univerzity. Technika ešte ani poriadne nezačala fungovať a už musela byť evakuovaná z Košíc do Prešova a až potom do Martina. Vo veľmi improvizovaných podmienkach začalo vyučovanie až 5. decembra 1938 v Martine a práve počas tejto improvizácie, ktorá trvala niekoľko mesiacov, bola vyvinutá snaha vtedajším vedením Ružomberka (starosta Anton Mederly, notársky hlavný tajomník Viktor Sliacky) o jej presunutie do dolného Liptova. Napokon neúspešne. Po vzniku Slovenského štátu sa vysoká škola definitívna presťahovala do Bratislavy, avšak už pod zmeneným názvom Slovenská vysoká škola technická (Černák, s. 208).
Záverom by som dodal, že aj v tomto príbehu platilo známe príslovie: „Každý chvíľku ťahá pílku…“ O umiestnení školy rozhodovali tí, ktorí boli aktuálne pri moci. Ak k tomu započítame aj vojnové udalosti, tak celý príbeh dostáva dramatický rozmer. Takmer 20-ročné čakanie na vybudovanie slovenskej technickej vysokej školy je naozaj veľa a v tomto sa zhodnem aj s T. Černákom, ktorý tvrdí, že táto absencia napáchalo mnoho škôd a bola príčinou (aj keď nie jedinou) k výraznému hospodárskemu zaostávaniu Slovenska. Išlo o zámer a úmyselné naťahovanie pražských centralistov, ktorí v prvom rade zastávali svoje obchodno-politické a hospodárske záujmy? S veľkou pravdepodobnosťou áno…
Zdroje
Černák, Tomáš: Husák. Mladé roky Gustáva Husáka (1913 – 1939). Bratislava : Marenčin PT, 2015, s. 194 – 209.
Správa o politickom úsilí premiestniť technickej vysokú školu do Ružomberka. Dostupné online:
https://www.stuba.sk/sk/stu/historia.html?page_id=210.
Stenoprotokol zo 102. schôdze poslaneckej snemovne NS RČS 1935 – 1938 z 8. júna 1937. Dostupné online: https://www.psp.cz/eknih/1935ns/ps/stenprot/102schuz/s102001.htm.
Na fotke
Prof. Ing. Michal Ursíny bol jedným z prvých Slovákov, ktorí „bojovali“ za vznik slovenskej technickej vysokej školy.
Zdroj obrázku: https://encyklopedie.brna.cz/home-mmb/?acc=profil_osobnosti&load=2243.
