Z Rybárpola, ktoré sme vám v rámci putovania ružomberskými mestskými časťami a ulicami predstavili v minulom čísle, sme sa presunuli o kúsok vyššie – do Malých Tatier.
Zvyčajne sú stromy medzi domami, no pod Čebraťom to platí opačne. Domy tu zasadili priamo do prírody ešte v druhej polovici 20. storočia. A hoci ich nestráži Gerlach ani Lomnický štít, ba ani turistov sem nezavítajú tisícky, svojím prostredím pripomínajú naše najväčšie pohorie. Práve preto dostala najvyššie položená rybárpolská ulica pomenovanie Malé Tatry.
Spojení s prírodou
Prechádzame cez železničné priecestie. Po zdolaní niekoľkých desiatkov schodov nás privíta malebná scenéria neveľkej bytovej výstavby. A hoci má komorný rozmer, jej bohatstvo spočíva práve vo výhľadoch na okolité mesto.
Domy sú tu radené tak, aby si nezavadzali vo výhľade. Prvé z nich začali stavať ešte v roku 1943. Ich dvornými strážcami sú až dodnes borovice.
Jedna z najkrajších častí Ružomberka ponúka aj školské zariadenia. „Nachádza sa tu spojená škola, ale aj dve súkromné škôlky. Je tu aj staršie detské ihrisko či malý lesík, kde sú lavičky, ale tie majú domáci aj popri svojich obydliach,“ vyratúva ponúkané možnosti Adriana Stolárova, poslankyňa za mestskú časť Rybárpole.
Svoj domov tu pred polstoročím našla aj pani Filipová. Zastihli sme ju deň po silnej búrke s krupobitím, ktorá ani Malým Tatrám neostala nič dlžná.
„Vrátili sme sa z dovolenky, tak teraz upratujeme nahromadené lístie a neporiadok. Poničilo nám aj kvety,“ hovorí Ružomberčanka a dodáva, že takú silnú búrku si za tie roky, čo tu žije, nepamätá.
My si však predstavu o idylickom bývaní nenecháme pokaziť prírodným živlom. Pýtame sa, či je tu naozaj taký pokoj a idylka, ako to na prvý pohľad vyzerá. „Z hory sem neraz zídu lane a obhrýzajú nám stromčeky okolo domu,“ ukazuje miestna obyvateľka na tuje, ktoré sa stali pochúťkou pre lesnú zver.
Vysvetľuje nám aj to, že rokmi sa predsa len niekoľko vecí zmenilo. Svojim pokojom a tichom tu bývanie kedysi vedelo pohladiť na duši, dnes je to celkom inak. „Kedysi sme sa všetci poznali, teraz už poriadne ani neviem, kto býva nad nami. Začali tu oveľa viac jazdiť autá a vodiči chodia veľmi rýchlo,“ priznáva pani Filipová.
Guláš po rokoch
V Malých Tatrách nenájdete žiadny obchod či novinový stánok. Práve k nemu merala Eva Bírošová cestu do Rybárpola. „Na ulici síce žiadny nemáme, ale k najbližšiemu to nie je ďaleko. Za tie roky sme si už zvykli, malá prechádzka nám neprekáža,“ vysvetľuje usmievavá rodáčka a už nás aj zoznamuje so životom na jednej z ôsmich rybárpolských ulíc.
Narodila sa pred 60 rokmi. S rodičmi bývala v dvojizbovom byte, neskôr sa rodina presťahovala do väčšieho. „S kamarátmi zo susedných domov sme sa chodili hrávať vyššie na lúku, tam bol potôčik a my sme na ňom stavali priehradu. Cesta vtedy nebola asfaltová, bola to len udupaná hlina. V nej sme si urobili jamky a hrávali sa guľôčky,“ načrie do svojich spomienok pani Eva.
„Pred troma rokmi sme sa tu stretli všetci priatelia z detstva. Uvarili sme si guľáš a spolu sme si zaspomínali na dávne časy, ako sme si tu spolu nažívali,“ oceňuje pretrvávajúce priateľské putá.
Aj v Malých Tatrách sa pod spôsob života podpísala doba. Ako sa rokmi začali obmieňať generácie pôvodných obyvateľov, tak si ľudia začali stavať vyššie ploty.
Rovnako ako pani Filipová si aj Eva Bírošová ťažká na väčšiu anonymitu a hluk áut. „V rokoch, keď ešte fungovali bavlnárske závody, skončili pracovníci šichtu a išli sem do škôlky po svoje deti. Na autách sa vtedy nejazdilo. Dnes tu stretnete auto za autom,“ konštatuje pani Eva.
Pýtame sa aj na hluk z neďalekej železničnej stanice. Vraví, že prichádzajúce a odchádzajúce vlaky už ani nevníma, časom si zvykla.
Ako na dedine
Dobrá poloha, ticho a pokoj učarovali pred siedmimi rokmi aj rodine Mačalovej. Paradoxne, ani jeden z manželov nie je z Ružomberka. Počas života sa viackrát sťahovali, no nakoniec zakotvili na dolnom Liptove. „Môj muž je z východného Slovenska, ja som z Brna. Prišli sme sem pracovne a nakoniec sa nám Ružomberok stal domovom,“ vysvetľuje pani Hanka.
Bývanie v prírode považujú za niečo výnimočné. „Máme krásny výhľad na Malinné Brdo. Keď máme šťastie, vidíme aj lane či veveričky. Zobúdzame sa na spev vtákov. Naše očakávanie to splnilo, ale, samozrejme, záleží aj na tom, čo kto od bývania očakáva.“
S nakupovaním si ťažkú hlavu nerobí a ako sama tvrdí, tým, že sú obchody o niečo ďalej, už ju až tak nelákajú. „Ten, kto očakáva občiansku vybavenosť, sa musí zmieriť s tým, že tu jednoducho nenakúpi,“ hovorí o možných negatívach bývania v Malých Tatrách Hana Mačalová.
Na rozdiel od pôvodných obyvateliek má pocit, že ľudia sú tu stále o čosi družnejší. Porovnáva to s Políkom, kde bývala predtým. „Sú tu viac-menej len dve ulice a tak sa tu všetci zdravíme presne tak, ako to býva zvykom na dedine,“ uzatvára pani Hanka.
Článok vyšiel v Ružomberskom magazíne 6-7/2019.
Titulná fotografia – Eva Bírošová pri dome, v ktorom sa narodila. Foto – autorka
