Miroslav Saniga: Ak zabudneme žiť podľa vzoru našich predkov, vytlačia nás cudzie kmene

S prírodovedcom a spisovateľom Miroslavom Sanigom z Liptovských Revúc sme sa rozprávali o knihe Chotár pod Čiernym kameňom – čarokrásna Záhrada Eden, ktorú v rodnej dedine predstavil koncom novembra.

„Viete čo je ponieta?“ reaguje Miroslav Saniga na otázku, čo ho motivovalo k napísaniu etnografickej publikácie o obci, z ktorej pochádza. Po zamietavej odpovedi prezrádza, že je to trieska do pece a vzápätí objasňuje: „Vidíte? Aj to je dôvod, prečo som tú knihu napísal. Unikátne výrazy, ktoré našu oblasť ozvláštňujú, sa vytrácajú, a to ma primälo zhromaždiť ich do knihy, aby deti a mladí vedeli, ako sa čo volalo. Je to kus slovenčiny, ktorý odchádza so starými ľuďmi.“

Saniga v knihe zdokumentoval nielen nárečovú lexiku, krásy okolitej prírody či tunajšie zvyklosti, ale aj terénne názvy, ktoré sú dodnes u Liptovskorevúčanov zaužívané. Dodáva, že i ľudia, ktorí sa do obce prisťahovali, by sa mali zaujímať o miestne názvoslovie.

Záleží mu na tom, aby ani nastupujúca generácia nezabúdala na svoje korene. Mohla by tomu dopomôcť výučba lokálneho dejepisu na školách, vďaka čomu by sa aj najmenší dozvedeli, ako ťažko sa kedysi žilo.

„Ešte z detstva si pamätám ženy a dievčatá, ktoré ráno chodievali dojiť kravy na hole. Každý deň absolvovali päť kilometrov s prevýšením osemsto metrov a nazad sa vracali s dvadsiatimi litrami mlieka na chrbte,“ spomína Saniga.

„Naši predkovia boli vychýrení furmani, ktorí by vyhrali aj stíplčejs. Žili tu tetky, ktoré by mohli vystupovať na svetových operných a baletných scénach, lebo keď zaspievali pod Čiernym kameňom, bolo ich počuť na päť kilometrov a popri tom vedeli aj tancovať s hrabľami okolo sena. To boli divadlá, ktoré by sa dnes len hrali, ale vtedy sa žili,“ približuje hrdý Liptovskorevúčan, ktorý by svoje rodisko a vôbec Liptov nedokázal opustiť.

Pamätá si aj na chlapov, čo kedysi chodievali robiť do ľubochnianskych lesov. Odchádzali v nedeľu a gazdiné každému z nich napiekli meteníky, chleby, zabalili päť kilogramov zemiakov a dve kilá múky. Prespávali v kolibách z kôry aj v mínus tridsiatich stupňoch. Hlavu mali síce v teple pri ohnisku, no nohy v tuhom mraze.

„Dnes je až nepredstaviteľné, že po takej noci skoro ráno vstali, vyšli do hory a dokázali zo seba vydať osemhodinový pracovný výkon. Málokto z nás by to teraz zvládol, pretože sme zmľandraveli. V ťažkých časoch by sme neprežili,“ konštatuje Saniga.

Kniha síce zachytáva rázovitosť Liptovských Revúc, jej odkaz je ale univerzálnejší. Saniga pripomína, že národ by si mal svoje kultúrne dedičstvo vážiť. „Naši predkovia nám zanechali pochodeň, aby sme žili z toho, čo oni. Ak stratíme svoju identitu, prídu cudzie rasy a kmene, ktoré nás stadiaľto vytlačia,“ uzatvára známy prírodovedec.

Titulná fotografia – cas.sk. Zdroj – Mário Kaprálik

Som vyštudovaná žurnalistka, zaujíma ma kultúra a história dolného Liptova. Rada píšem o problémoch a záujmoch bežných ľudí, cez ich svedectvá sa snažím pripomínať hodnoty, na ktoré by spoločnosť nemala zabúdať. Zároveň pracujem v oblasti zabezpečenia bezpečnosti priemyselných inštalácií.