MDŽ

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

V dobe socializmu sa mohutne oslavoval 8. marec – Medzinárodný deň žien. Oslavy boli vlastne v každom závode, úradoch a na školách povinné. Oficiálne sa vzdával hold všetkým ženám. Pracujúcim i nepracujúcim, tým slušným s dobrotivým srdcom materí, ale aj nepracujúcim, príživníčkam a potvorám.

Komunistickí papaláši mali na MDŽ plné ústa fráz o úcte k ženám, o ich nezastupiteľnej úlohe v rodine, v ktorej údajne vychovávajú socialisticky zmýšľajúceho občana. Hlavne vyzdvihovali ženy chodiace zavčasu ráno do fabrík, mnohé prinútené odkladať deti do jaslí, lebo boli zamestnané vo výrobe.

Toto oficiálne bľabotanie malo byť kamuflážou skutočnosti, že socializmus ženy v prvom rade vykorisťoval, nútil ich zarábať, pretože z jedného platu rodina nevyžila. Ženy ťažko pracovali na plný úväzok ako sústružníčky, behali okolo tkáčskych strojov, dreli na družstve, stáli celý deň na nohách ako predavačky…

Obligátny kvet a prípadne lacný uterák od Revolučného odborového hnutia mali byť výrazom toho, že strana a vláda na ženy myslí a je im za ich prácu vďačná. K oslave sviatku patrilo posedenie s obloženými chlebíkmi a nejakým alkoholom.

Tento zhora nariadený sviatok vítali hlavne chlapi. Obyčajne sa prví opili a ženy mali potom s nimi doma viac roboty ako inokedy. Prípadne, aby na MDŽ nezabudli, im podgurážený manžel urobil monokel aspoň týždňový.

V škole sme mali telocvikára, ktorý sa alkoholu nevyhýbal a MDŽ považoval za vítanú príležitosť, ako sa zadarmo a radostne zrichtovať. Volal sa Jano. Obyčajne sa rátalo pri takejto oslave pol litra vína na hlavu, no medzi zamestnancami boli aj abstinenti a on prebytočnú tekutinu statočne likvidoval aj za nich.

Každej žene od zástupkyne riaditeľa až po pomocnú kuchárku zo školskej jedálne zablahoželal, pripil si s ňu a ak sa nechala, aj ju pobozkal aspoň na líce.

Jeho mladší kolega, tiež telocvikár, bol aktívnym agentom Štátnej bezpečnosti a všetci sme o tom vedeli. V prítomnosti udavača sa nik neodvažoval robiť narážky budiace zdanie nesúhlasu s oficiálnou prokomunistickou politikou. Ani len o tom, že do obchodov dostali mandarínky a treba sa postaviť do radu pred zelovocom, ste nesmeli pred ním rozprávať.

Kvôli jeho udaniu hneď po Vianociach prepustili z práce slovenčinárku, tichú, ale veľmi šikovnú dievčinu, o ktorej vypátral, že chodieva tajne do kostola.

Takže sa kolegyne a kolegovia pred agentom ŠtB bavili hlavne o počasí.

V závere jednej z osláv – bolo to v druhej polovici osemdesiatych rokov – keď starší telocvikár obišiel všetky naše žienky a aj si s nimi pripil, prišiel potrundžený s pohárom v ruke aj za udavačom a podával mu ruku:

„Milan, gratulujem ti k tvojmu dnešnému sviatku.“

Ten zarazený:

„Čo to trepeš… Veď ja nie som žena…“

„Ale si ku*va…“ povedal mu Jano. „A riadna!“

Vyšlo v zbierke Iba tak výber (2010).

Ilustračná fotografia – teraz.sk, TASR/Blažej Palkovič

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.