Výrobky Jána Kúkola z Partizánskej Ľupče vyrážajú dych. Málokto by si pomyslel, že šikovný Lipták sa pre kožiarstvo nadchol len pred pár rokmi.
Tvorivé začiatky Jána Kúkola siahajú do roku 2012, kedy v knihe od etnografa Andreja Polonca naďabil na obrázok opaska z Partizánskej Ľupče.
„Vo vysvetlivkách písali, že bol vyrobený v roku 1930 v Liptovskom Mikuláši a majiteľom bol Jozef Kúkol. Otec mi potvrdil, čo som šípil – bol to opasok môjho starého otca, ktorý ho spolu s pastierskou kapsou a klobúkom za tristo korún predal do martinského múzea. Urobil tak, aby sa najstarší bratia o tieto veci nevadili,“ prezrádza 48-ročný remeselník.
Prvé opasky, prvá kabelka
Starý otec aj strýkovia pána Jána boli vychýrení bačovia, otec bol valachom. „Keď sa mi spomínaný opasok dostal do rúk, povedal som si, že musím podobný urobiť svojmu otcovi ako spomienku na starkého,“ objasňuje.
Keďže sa kožiarstvu nikdy predtým nevenoval, išiel si po radu ku skúseným majstrom. Každý z nich mu ale prezradil len niečo, zvyšné poznatky nadobúdal samoštúdiom.
„Nakoniec sa mi podarilo vyhotoviť opasok, ktorý som venoval otcovi na šesťdesiatku. Veľmi sa mu potešil. Neskôr som spravil vernú kópiu starkého opasku pre seba. Doteraz ho s veľkou hrdosťou nosím,“ hovorí o svojich prvotinách.
Keď sa o jeho výtvoroch dopočuli známi, začali sa naňho obracať s prosbou, či by pre nich nevytvoril trebárs kabelky. „Opäť som začal vyzvedať, ako na to. Mám takú slabosť, že kradnem očami a ušami, lebo za to sa neplatí. Keď som sa vybral na Východnú, do Terchovej alebo do Vlkolínca, obzeral som prácu iných remeselníkov. Tak vznikla aj prvá kabelka. Manželka mi s ňou dennodenne robí výbornú reklamu,“ usmieva sa.
Behom roka vyrobil pán Ján zo päť trojprackových a štvorprackových opaskov, čo je na začiatočníka slušné číslo. „Nemal som však dostatočnú znalosť vzorov a keď som ich ukázal môjmu prvému učiteľovi Milanovi Kočtúchovi z Liptovského Hrádku, zvozil ma ako malého chlapca. Vysvetlil mi, ktoré vzory mám zle a ako aby sa mali robiť správne. Bola to pre mňa veľmi dobrá škola,“ pochvaľuje si.
Posúvali ho aj iní zruční remeselníci – Ľubomír Medveď z Čierneho Baloga, Ján Staňo zo Sučian či Ľubomír Šida z Liptovských Sliačov.
Dôležité bolo vytvoriť si vlastné raznice so vzormi, ktoré sú špecifické pre Liptov. Dnes ich má asi stopäťdesiat.
Užitočnou pomôckou sú aj rádliky. „Je to asi 50-centimetrová rúčka, na konci ktorej je koliečko s nekonečným vzorom,“ opisuje jednu z obvyklých pomôcok kožiarov.
Obojok, bičík, putá
Aj keď na zákazky nemá núdzu, samotné kožiarstvo by ho neuživilo, preto sa mu venuje iba vo voľnom čase. „Keď sa vrátim z práce, zvítam sa s manželkou, dáme si spolu kávičku, z ktorej stihnem vypiť len polovicu a musím utekať, lebo ma naháňajú zákazníci,“ smeje sa.
Rátať výrobky ho bavilo prvé dva roky. Dnes už presné číslo nepozná, odhaduje však, že tisícku sa mu podarilo prekročiť.
Pri pohľade na jeho precíznu prácu sa nechce veriť, že má v kožiarstve záľubu len siedmy rok. Aj napriek pozitívnym reakciám okolia však šikovný Ľupčan mnoho ráz nebýva so svojimi výtvormi stopercentne spokojný.
„Som perfekcionista, a keď sa mi nejaký vzor nepodarí, hnevám sa. Ľudia ma chvália, oni chyby nevidia, ale ja hej. Niekedy by som najradšej začal od začiatku. Nakoniec síce výrobok predám, ale s pocitom, že sa mi nepáči,“ priznáva.
Podarilo sa mu však vyhotoviť i kúsky, s ktorými je nadmieru spokojný. „Zamiloval som sa do jednej kabelky v kombinácii dreva a kože. Viacero ľudí o ňu prejavilo záujem, dokonca aj módna návrhárka, s ktorou som spolupracoval na jednej kolekcii. Ja som však na predaj nepristal. Je to originál, ktorý z ruky nepustím,“ ozrejmuje.
„Môžete si na nej všimnúť pre mňa typický vzor, jeden pán ho nazval ´kúkolovský´. Na koži sa snažím vytvoriť kontrast – to, čo vyrazím, ostáva svetlé, zvyšok je zamorený. Naviac kabelku pokrýva množstvo kvietkov. Každý bol vyrazený samostatne, jednou razničkou.“
Okrem bičov, kabeliek, opaskov, zápästníkov či náramkov má na konte napríklad aj pánsky obojok či kožené putá. Spolu s čiernym bičíkom išlo o svadobný dar pre mladomanželský pár. „Váš zákazník, váš pán,“ konštatuje s úsmevom.
Poklona od majstra
Výrobky pána Jána môžete obdivovať nielen v jeho rodnej obci, ale aj vo Vlkolínci, Liptovskom múzeu v Ružomberku či v pribylinskom skanzene. Taktiež bol jedným z remeselníkov, ktorí obohatili projekt Miss Liptov.
V poslednej dobe spolupracuje aj s Grand hotelom Permon v osade Podbanské. Najbližšie ho tam môžete stretnúť na Veľkú noc. Na programe bude tvorivá dielňa pre najmenších, škola plieskania bičom aj tradičná kúpačka.
Nemenej známy je v srbskom Báčskom Petrovci. Ako člen Klubu Unesco Slovakia sem svoje remeslo chodí pravidelne prezentovať, najbližšie sa tam chystá v máji.
V roku 2014 sa prvýkrát zúčastnil festivalu vo Východnej, kde sa mu podarilo predať krpce až do Japonska. Jeho výrobky cestovali do Austrálie, Francúzska, Nemecka i Českej republiky. No a jeden z jeho bičov putoval až do Texasu.
Kožené doplnky zhotovoval pre folkloristov z Valaskej Dubovej či Lúčok. Opasky z jeho dielne zdobia aj členov Folklórneho súboru Liptov a známej kapely Kollárovci.
Postupom času si vytvoril unikátny rukopis, ktorý obdivujú aj skúsení kožiari. Keď sa pred rokom stretol so svojim učiteľom Ľubomírom Medveďom, dostalo sa mu veľkého uznania.
„Všimol si moju pastierku kapsu, tak som mu ju ukázal s očakávaním ďalšej užitočnej kritiky. Na moje prekvapenie však s veľkým záujmom a obdivom vyzvedal, ako som čo urobil. Keď som mu to vysvetlil, chytil ma za ruku a povedal: Už mám nasledovníka!“
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 3/2019.
Foto – autorka
