František Bíroš prežil dobrodružný život, ktorý poznačili najmä udalosti druhej svetovej vojny. Ako 30-ročného ho zastrelilo nemecké komando.
František Bíroš sa narodil 15. novembra 1913 v Likavke, kde dodnes žijú jeho rodinní príslušníci. Pochádzal z mnohodetnej roľníckej rodiny. Po tom, čo vyštudoval za čašníka, začal pracovať v staničnej reštaurácii v Ružomberku.
V polovici 30. rokov absolvoval povinnú vojenskú službu v 7. telegrafnom prápore v Turčianskom Svätom Martine. Po návrate začal pracovať v Československých dráhach, kde ho v roku 1938 zastihla všeobecná mobilizácia.
„Keďže bol zdatný v práci s rádiotelegrafickým vysielaním, opäť ho pridelili ku telegrafom, presnejšie k 10. telegrafnému práporu v Krupine,“ približuje životné osudy Františka Bíroša historik Martin Posch z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
Po skončení mobilizácie sa Bíroš zamestnal v rybárpoľskej textilke. Ešte pred začiatkom druhej svetovej vojny však ilegálne ušiel do Poľska. „Dôvody nie sú presne známe, ale pravdepodobne nesúhlasil so vznikom Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava,“ ozrejmuje historik Posch, ktorý osudy hrdinského Likavčana priblížil v prednáške na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny a útoku Nemecka na Poľsko Bíroš odišiel do Francúzska, kde sa stal členom cudzineckej légie. Skúseného rádiotelegrafa zaradili do telegrafného práporu, pôsobil v Marseille, aj v severnej Afrike.
Po obsadení Francúzska nacistickým Nemeckom sa Bíroš spolu s ďalšími československými legionármi presunul do Veľkej Británie, kde absolvoval špeciálny výsadkársky a spravodajský výcvik.
„Patril k elite československej armády v exile,“ hodnotí historik Posch. Mladý Likavčan dostal falošnú identitu a pod menom František Burda sa pripravoval na vysadenie na Slovensku.
„Takýmto spôsobom sa počas vojny podarilo na územie Čiech, Moravy a Slovenska dostať približne stovku československých výsadkárov – spravodajcov. Väčšinou to boli Česi, respektíve muži, ktorí sa považovali za Čechoslovákov. Slovákov bolo naozaj len zopár,“ približuje historik Posch.
V roku 1944 presunuli Bíroša a ďalších výsadkárov z Británie do Talianska, odkiaľ sa mal realizovať výsadok. Došlo k nemu v noci z 9. na 10. júna. Skupinu Mangenese tvorili okrem Bíroša aj Štefan Košina a Drahomír Vaňura. „Význam Mangenese spočíval v tom, že to bol úplne prvý výsadok na území Slovenska počas druhej svetovej vojny,“ vysvetľuje Posch.
Utajená akcia však nevyšla podľa plánov – namiesto Piešťan pristáli v 60 kilometrov vzdialených Veľkých Uherciach pri Partizánskom. Po počiatočných komplikáciách sa výsadkárom podarilo nakontaktovať na domáci odboj. Ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania sa stretli s generálom Jánom Golianom.
„Do priamych bojov sa nezapojili, to nebolo ich úlohou. Pomocou rádiotelegrafického materiálu však velenie v Londýne informovali o situácii na našom území,“ hovorí historik Posch.
Ich úspešná činnosť však netrvala dlho. Začiatkom novembra trojicu v horách pri Brusne prepadla nemecká útočná skupina Schill. Štefanovi Košinovi sa podarilo ujsť, no Bíroša a Vaňuru popravili.
„Strelili ho do tyla, dokonca mu odrezali prst so zlatým prsteňom, ktorý nosil,“ zapojila sa do diskusie po skončení prednášky pani Valéria, ktorá je Bírošovou neterou – jej otec bol bratom vojnového hrdinu. Na strýka si pamätá len matne, keď odišiel do Poľska, nechodila ešte ani do školy.
Vďaka Košinovi sa neskôr podarilo identifikovať Bírošov hrob, odkiaľ ho exhumovali a pochovali v rodnej Likavke. Za svoju odvahu likavský výsadkár získal niekoľko vojenských vyznamenaní in memoriam.
