Dvaja mladí ľudia nevedno menami a priezviskami (lebo ich neuviedli) ako to zo 40 stranovej štúdie rozmeru A4 vyplýva, stvorili jedno dielo o našom meste. Nazvali ho „Ružomberok mesto ako osobnosť a jej priemety do urbánnej sémiotiky“ a uložili ho do ľahkého obalu. Publikácia vznikla okolo roku 2009 až 2010, čo môžete určiť z viet ktoré do nej priviezli v 11-tich kapitolách.
V podnadpisoch kapitol figurujú výstrednejšie state ako: Mesto turizmu, Mozaika nevkusu, Malomeštiacke oázy pokoja, Urbánne puzzle, Urbánny newspeak, Srdce alebo vajce, Traumatizácia mesta a iné.
Ani neviem, ako som sa k tomuto dielu Typela a Rondela dostal, (asi pri tlačovinách či knihách, ktoré občas zvykneme v meste vyraďovať z evidencií, keď meníme budovy, či premiestňujeme poschodia na fakultách či kdesi na rektorátoch) s tzv. logom, ak to tak možno nazvať, „urban E.T. – kultúrno – sociologicko-komunitný projekt „kde na 39-tej strane sa títo dvaja mladíci podopierajú chrbtami nad kalváriou, nad mestom, nad vecou… . V 56-tich malorozmerových fotografiách, ktoré medzi text vtesnali, pripájajú ešte dôvetok – „zároveň pod vlekom, pod šírim nebom, pod papučou…“
V 10-tej kapitole na str. 38 ako URBAN KIDS píšu, že tradičné preliezačky v tvare zemegule, hojdačky už dnešné deti nebavia, pre deti sú vraj aj nudnými preliezkami a starými socialistickými.
V poslednej kapitole Záver napríklad o tom, že mesto nestagnuje, buduje si svoj spirit, neustále rastie v ňom lokálpatriotizmus. Dvaja, priezviskami nepomenovaní dodávajú, že o pár rokov, (akoby sa stavali do pozície futurológov) bude situácia v meste iná a poznatky uvedené v ich publikácii stratia všeobecnú platnosť s dúfaním, že tie negatívne určite, a že mesto v konkurenčnom bojisku miest a regiónov sa však bezpochyby nestratí.
Nepôjdeme podľa kapitol, čo sa v nich píše od začiatku do konca, tak ako v nejakej riekanke „Ako varila myšička kašičku”. Každý si urobí vlastný obraz o tom, čo na konci prvej dekády tretieho tisícročia Typel a Rondel spáchali, že takto písali o našom meste, ktoré rozpitvali a rozložili skoro do šróbky.
V stati Vlastnosti píšu o jeho neohrabanosti takto: „Ružomberok síce presne vie, čo chce dosiahnúť, častokrát však nevie, ako?! Po akomsi postindustriálnom prebudení sa, sa snaží zorientovať v uponáhľanom svete. Hľadá odpovede na svoje otázky, pritom však naráža na stále nové a nové prekážky, ktoré ho deprimujú. Pri takomto prekážkovom behu tak pôsobí navonok ťarbavo a neohrabane.“
Príspevky či blogy takéhoto rázu neopíšu pár vetami oných 40 Typelových a Rondelových strán a mnohé veci z kontextu vytrhnú a zvedú ho na úplne inú cestu reálneho obrazu o ňom.
Ak občan – čitateľ, prejaví záujem prečítať si Typelov a Rondelov kultúrno-sociologický komunitný projekt, a pridá sa k môjmu blogu v komentári, potom si Typela s Rondelom nájde v Mestskej knižnici Na Podhore, kde mu ho doručím.
Pár viet a ich citátov z voleja: „Obávame sa, aby sa tento proces živelnej terciarizácie nestal v konečnom dôsledku pre mesto samozničujúcim!“ … „Vo viacerých prípadoch sa stretávame s príkladom, kedy je v secesnej budove z prelomu 19. a 20. storočia, s príjemnou fasádou, situovaný čínsky obchod s obrovským komerčným nápisom „HONG-KONG MÓDA“ prípadne iná nevhodná forma využitie typu second-hand, fastfood a pod.” … „Historické jadro je tak nekoncepčne preplnené obchodnými službami, ktoré ako keby navzájom súťažia, kto umiestni šialenejší, alebo veľkometrážnejší pútač.“
„Ružomberok má necelých 30-tisíc obyvateľov, z ktorých každý jeden tu má svoj domov. Niektorí sú šťastní, iní menej.“ … „Celulóza v Ružomberku má pre mesto, okrem existenčného významu hospodárstva, hodnotu istej virtuálnej a mentálnej symboliky, ktorá síce nevytvára velebný dojem, no mesto bezpochybne na Slovensku zviditeľňuje.“ … „Poslednou zvláštnosťou v hmotnej a mentálnej integrite mesta sú preslávené barokové schody, ktorých časť sa objavila na tisíckorunáčke. Tieto schody nie sú využívané obyvateľmi, preto lebo nemajú funkčný význam čiže nevedú nikam a sú systematicky zo strany mesta zakrývané a zneprístupňované budovaním novej zástavby historického jadra.“
Typel a Rondel zachádzajú v ich vizionárčine minulosti ďalej píšu: „ Z nehmotných častí konštitúcie mesto nikdy neprijalo fakt, že nie je centrom Liptova a stojí na druhom mieste za Liptovským Mikulášom aj napriek tomu, že je vstupnou bránou Liptova z Bystrickej strany a postupne sa jeho dávny lesk a sláva strácajú.“ … „Oproti amputovaným a nahradeným častiam v konštitúcii stoja časti, ktoré neboli protézami, ale sú votrelcami, resp. nežiadúcimi bradavicami na tvári, či postave mesta.“
Dvaja mladíci (na fotografii) sa zmieňujú o votrelcoch a obludách pri krytej tržnici v strede mesta a o votrelcovi Texicome, ktorý mesto neprijalo už len kvôli faktu, že sa nachádza na vyhradenej a exponovanej časti, ktorá sa nedá považovať za intravilán Ružomberka.
V stati Utilizácia mestských obrazov patriaca kapitole 4 – Tvár mesta, poznamenávajú o meste takéto slová: „používa množstvo obrazov, ktoré často navzájom nesúvisia, či už vizuálne alebo sémanticky. Preto jeho celkový obraz pôsobí veľmi roztrieštene a pripomína staré lego, do ktorého sú pripájané stále nové navzájom nekorešpondujúce modely“.
Je skutočne toho dosť čo čítať čo Typel a Rondel o meste napísali a videli ho pred desiatimi rokmi. Zdá sa, že boli nad vecou ako píšu. Možno, že títo o desať rokov starší mladíci zrelého veku po našom meste chodia aj dnes. Ak ostali publikačne činní a sledovali jeho ďalší neskorší vývoj, potom by jeho nové kapitoly a slovo roztrieštenosť určite zvýraznili a druhove analyzovali.
Kto teda vlastne ten Typel s Rondelom boli. Jednoznačne študenti čo napísali záverečnú diplomovú prácu v odbore v ktorom študovali.
Nepochybne však v našom meste niečo videli a do napísaných riadkov svojho diela s fotografiami s ich nefalšovaným obrazom urbánnej sémiotiky ružomberského sveta, to takýmto netradičným spôsobom (bez mien, priezvisk a roku vydania) zhmotnili.
