Zuzka Gazdaricová, 85-ročná Liptovskorevúčanka, sa aj vo svojom úctyhodnom veku venuje ručnej výrobe miestnych krojov.
Napriek zdravotným problémom ju jej dlhoročná záľuba neopúšťa. „Pri šití nemyslím na nič, ani na bolesť. Oddýchnem si a veľmi sa z toho teším,“ priznáva so šťastným úsmevom v dobráckej zvráskavenej tvári.
Aj pred pár dňami jej priniesli na opravu vyšívané oplecko a háčkovaný golier. Za posledné roky ručne ušila niekoľko brusliakov pre mládencov. Zabavila sa aj výrobou bábik, ktoré sú oblečené v zmenšenine tradičného kroja. Rôznymi technikami vyrába ozdobné dečky, vankúše či obrusy. Svojimi výtvormi rada obdarúva rodinu aj známych.
V dedine sa ručnej výrobe tradičných dedinských odevov okrem nej už zrejme nikto nevenuje. Kroje sa už poväčšine vyrábajú len strojovo. „Poctivá ručná práca je drahá záležitosť, málokto by to dnes vedel oceniť,“ poznamenáva.
Keď začala vyšívať
„Od detstva som sa nosila v kroji,“ spomína hrdo na časy, keď bola malá. „Keď som mala sedem rokov, mama mi vystrela na rámik oplecko a vyšívala som si na rukáv vzor, ktorý mi predkreslila. Odvtedy som si vyšívala všetko sama. Aké som si urobila, také mi zošili,“ vysvetľuje.
Upozorňuje však, že výroba krojov kedysi nebola ani zďaleka taká jednoduchá. „Bolo na nich veľa roboty. Najskôr sa musel nasiať ľan, zozbieral sa, spracoval, natkal a vybielil, až potom sa vyšívalo. Plátno sa vyrábalo z domácich surovín.“
Každú zimu sa do Vianoc priadlo a od nového roka zase tkalo. Potom si dievčatá vyrábali nové čepce alebo oplecká, aby boli pekné na sviatky.
„Na Veľkú noc sa chodilo už bez kabátov a svetrov, a tak sme sa snažili vyšiť si nové veci čo najkrajšie. Vzory sme si všelijako schovávali, aby sa nedali odšiť. Keď sme sa zišli pred kostolom, chválili sme si ich a mali sme z toho radosť,“ rozpráva teta Zuzka, ktorá si napriek tomu, že vyrastala bez otca a v chudobných pomeroch na svoje detstvo nesťažuje.
Ľudovú školu zvládala ľavou zadnou, no keďže sa mama s troma deťmi trápila sama a nemali dostatok peňazí, v štúdiu pokračovať nemohla. Naviac bolo treba pomáhať v domácnosti a na statku.
Kroj nosila do tridsiatky
Teta Zuzka si sama povyšívala aj veci do výbavy. Tvorilo ju aspoň desať opleciek – na bežné aj sviatočné nosenie. Kroje vydržali dlho, pretože plátno bolo veľmi pevné.
Keď mala osemnásť rokov, vydala sa. Na obrad šla, ako inak, vo svadobnom kroji. V tradičnom dedinskom odeve chodila najmenej ďalších desať rokov, až pokým jej manžel, ktorý robil v tej dobe v Čechách, nedoniesol šaty.
Kroje sa rýchlo špinili a ťažko prali, preto zmenu v obliekaní celkom uvítala. Odvtedy nosila kroj len pri zvláštnych príležitostiach.
Postupne sa do mestských šiat preobliekali aj iné ženy a ľudia sa krojov začali zbavovať, lebo v tej dobe nemali takú hodnotu ako teraz. Aj teta Zuzka rozmýšľala, že svoje kroje predá, mama ju však zastavila.
„Povedala: ,Zuza, ak chceš predávať to, na čom som sa ja natrápila, aby si si mala čo obliecť, tak to budem radšej všetko nosiť ja!´ A tak som nič nepredala, čomu som rada, lebo kroje majú dnes na pamiatku aj moje vnúčatá. Teraz sú pôvodné kroje veľká vzácnosť,“ objasňuje.
Vďačná za všetko
Obľúbené ručné práce tete Zuzke nejdú od ruky tak, ako kedysi, lebo s vekom odchádza aj citlivosť v prstoch. „Už som asi prerobená,“ priznáva, pričom sa jej z tváre nevytráca typický dobrosrdečný úsmev.
V izbe s jednoduchým vybavením má rozvešané a poukladané svoje výtvory, ktoré nám s radosťou ukazuje. Zo skrine vytiahne aj sedemdesiatročný obrus zo svojej výbavy. Na stôl ho prestiera len pri zvláštnych príležitostiach.
Pri pohľade na detailné spracovanie a komplikované vzory rôznofarebných výšiviek sa nechce veriť, že ide o ručnú prácu. Naviac niekedy takú, ktorá sa robila „od oka“ a nie podľa vopred vymyslenej predlohy.
Teta Zuzka však skromne vysvetľuje, že to nie je až také náročné. Spod lavice, na ktorej sedí, vytiahne veľkú krabicu s malými farebnými klbkami. Zoberie kus plátna, ihlu a trpezlivo sa nám snaží vysvetliť aspoň pár techník.
Drobné práce ako prevliekanie ihly jej robia problém, no nerozčuľuje sa, ani sa neľutuje. Naopak, vyzerá, že je vo svojom živle.
Popri šití či háčkovaní si rada zaspieva. „Hlas mi stále slúži,“ uznáva. „Ďakujem Bohu za všetky dary, ktoré mi dáva. Mám už svoje roky, no ešte neležím, stále sa viem obriadiť a vládzem robiť aj to, čo ma baví,“ dodáva.
Trochu sa jej však cnie za starými časmi. V dobrom si spomína aj na to, ako chodila dojiť kravy pod Čierny kameň a naspäť sa vracala s dvadsiatimi litrami mlieka na chrbte.
„Aj keď sa ľudia kedysi viac narobili, život bol veselší. Vedeli sme sa sami zabaviť, zaspievať si, navzájom sme sa prekárali. Aj v biede sa ľudia dokázali tešiť. Zaspievali si a bolo im lepšie. Teraz je to také panskejšie a uponáhľané. Kedysi do roboty chodili len chlapi, ženy boli väčšinou doma, riadili statok, opatrovali deti a bolo viac času si posedieť a pozhovárať sa,“ zádumčivo konštatuje.
Foto – autorka
