Kosovo netreba hľadať len na Balkáne

Putovanie po ružomberských štvrtiach nás tentokrát zaviedlo na miesto s pozoruhodným názvom – Kosovo. Miestnych sme sa pýtali aj na vznik tohto pomenovania.

Popri rieke Revúca, smerom ku Cyklokorytničke, stoja dve na vlas rovnaké bytovky. Nápis na jednej z nich nám oznamuje, že sa nachádzame v Kosove. Odtiaľ táto ružomberská štvrť pokračuje strmšou cestou až k penziónu Gejdák.

Po ľavej strane stojí niekoľko domčekov, o niečo vyššie sa nachádza záhradkárska oblasť s výhľadom na mesto.

Okolité polia boli rajom pre hydinu

Miestni nám hovoria, že bytovky boli pôvodne postavené ako bytová kolónia pre zamestnancov neďalekej Zápalkárne. Svoj domov v nich našli nielen Ružomberčania, ale aj pracovníci z Oravy či Košíc. V ich susedstve stojí dom, v ktorom bývala rodina Krúpová.

„Mama bola krajčírka a otec pracoval v zápalkárni. Keď rodičia zomreli, s manželom sme sa presťahovali sem do rodičovského domu z bytu pri vojenskej nemocnici,“ začína svoje rozprávanie Magdaléna Knapčíková, rodená Krúpová. Jej detstvo bolo späté s neďalekým družstvom, Revúcou, skalami a množstvom zážitkov s kamarátmi z ulice Šoltésová.

V dome bývala aj s tromi súrodencami. V tom čase okolo ich domu neboli cesty, ale len polia, na ktorých rástlo žito. Pásli sa na nich husi, no ich gazdovstvo tvorili aj ošípané či sliepky. „Husi sa najedli žita a potom sa išli okúpať do Revúcej. V tom čase ešte neboli ploty, navštevovali aj našich susedov. Vždy nám potom kričali – a kde máte husi?“ usmieva sa pani Magdaléna.

No zažila aj smutné udalosti. Keď mala osem rokov, bola svedkom toho, ako im elektrický prúd zabil psa. Po veľkej búrke spadli na zem drôty vysokého napätia z blízkych stožiarov. „Telefóny neboli, tak otec si obul čižmy a vybral sa do fabriky zatelefonovať, čo sa stalo. Pes vyšiel z búdy a labkou stúpil rovno na drôt. Vyhodilo ho do vzduchu a spálilo.“

Od bolestnej spomienky sa radšej vracia k detským huncútstvam. Neďaleko ich domu v tom čase stála píla. „Chodili sme tam zbierať odrezky, no často sme sa popod veľké kláty dreva schovávali a hrali sa na skrývačky. Vôbec sme si neuvedomovali, aké nebezpečenstvo nám hrozí, ak by na nás to drevo popadalo,“ priznáva dnes 67-ročná Ružomberčanka.

V detstve liezli po skalách a kúpali sa v Revúcej

Zážitky s bratom

Kamaráti z ulice, ale aj jej brat Marián, boli športovo založení. Na ihrisku hrávali volejbal, cez zimu sa na ňom korčuľovali. „Brat bol dobrý v skoku do diaľky, do výšky, ale aj v hode diskom. Raz trénoval aj pred našim domom,“ čerpá zo spomienok ďalšiu príhodu.

Bola jeseň, mama v kuchyni tlačila kapustu, ostatní pomáhali. Marián sa zahnal kameňom, no hodil ho tak nešikovne, že letel rovno do obloka. „Ešte šťastie, že sme mali sieťku na muchy, mamu by zabilo. Pamätám sa, že od otca schytal takú za ucho, že letel z kuchyne rovno do obývačky.“

Raz v zime vzali otcovi kapotu z auta. Všetci kamaráti si na ňu posadali a pustili sa dolu strmým svahom po zľadovatenom teréne až dolu do rieky. „Mali sme ju namiesto sánok, no veľmi to hrkotalo. Ľudia si mysleli, že ide vojna,“ usmieva sa Ružomberčanka.

V roku 1958 mesto na sútoku Váhu a Revúcej zasiahla povodeň. Okolie bolo zatopené, no aj keď sa po čase vrátil život do starých koľají, Revúca zostala rozbúrená. Blízko nej malí chlapci, vrátane brata Mariána, hrali futbal. Loptu vykopli tak vysoko, že letela rovno do vody, ktorá ju zomkla svojou silou a nechcela pustiť.

„Lopta sa stále mlela vo vode. Prišiel brat, skočil do rozbúrenej rieky a zrazu ho nebolo. Voda ho po chvíli vyhodila nahor, potom zase vtiahla, ledva sa mu podarilo zachrániť. Vtedy sme sa všetci riadne báli,“ priznáva pani Magdaléna.

Mnohí chodia za prírodou, v Malých Tatrách priamo v nej bývajú

Väčší ruch

Povyše domu Krúpovcov fungovalo družstvo, kde chodili na mlieko a keď sa zabíjal dobytok, tak aj na mäso. „Asi aj kvôli tomu družstvu dostala ulica meno Kosovo, možno to bolo spojené s kosením,“ zapája sa do rozhovoru manžel našej hostiteľky.

„Najmä kvôli parkovisku pre kamióny je tu omnoho rušnejšie ako kedysi. Najhoršie sú pondelky, lebo po víkende vyrážajú na cesty. Ale dali sme si plastové okná, ktoré trochu tlmia hlučný motor áut,“ vysvetľuje pán Knapčík.

Obaja sa zhodujú, že napriek tomuto nedostatku sa im na kraji mesta býva dobre. „Prežila som tu pekné detstvo a teraz tu prežívam aj starobu,“ uzatvára spokojne Magdaléna Knapčíková.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 9/2019.

Titulná fotografia: Magdaléna Knapčíková ukazuje, kde vyrastala. Zdroj: autorka

Som študentkou žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Počas štyroch rokov štúdia mi Ružomberok prirástol k srdcu, a preto ma zaujíma všetko, čo sa s mestom spája.