V súčasných časoch sa o nej trochu viac hovorí už i v súvislosti s tým, že sa stane atrakciou mesta a spríjemní víkendové chvíle labužníkom ružomberskej cyklotrasy. Nezabudnuteľná a i tá z čias povstaleckých zostáva po rokoch v mysli mnohých domorodcov, ktorí ňou brázdili Korytnickú dolinu začínajúcu sa kdesi za jej prvým železničným mostom cez Revúcu pri Bielom Potoku.
Tam sa totiž jej čaro s tromi či štyrmi vozňami a diesel lokomotívou viac vnímalo. V lete otvorené vozne, často preplnené turistami, keď na Malom nádraží (a ešte stále v južnej časti Ružomberka, naproti dnešnej ZŠ Sládkovičova 10) sa už nedalo nasadnúť, a tak zostalo len čakať na ďalší spoj, alebo sa vybrať na Podsuchú či do Korytnice ďalším železničným spojom. V tej dobe autobusy až tak často nepremávali na trase Ružomberok – Korytnica – Banská Bystrica.
Romantika zimných vozňov s Petríkom 10 (pecí do ktorých sa prikladal koks či uhlie aby cestujúci nezamrzli) a často napchatých lyží, ktoré bránili voľnejší prechod po podlahe vozňa. Ako dvanásťročnému mi uniformovaný sprievodca Korytničky nariadil, aby som do pece priložil. Spodok pece som trochu rozhajcoval, cez rošty mi vypadol z nej žeravý uhlík rovno na gumenú lyžiarku s kovovou hranatou špicou a popálil jej gumovú časť pod priehlavkom. Už obutí do lyžiarok na Malom nádraží sme ráno v sobotu alebo v nedeľu za 1,40 Kčs sadali a na konečnej s nápisom Korytnica-kúpele vystupovali, brali na plecia lyže, aby sme potom tri a pol kilometra s rodičmi kráčali peši po ceste na Donovaly.
Desiatky historiek a chvíľ, čo som spolu s rodičmi a sestrami v časoch 50-tych až 60-tych rokov minulého storočia zažil ako sediaci či stojaci cestujúci, by som z pamäte vyklopil. Len štyridsať metrov od nášho vtedajšieho obytného domu na Sládkovičovej 31, či predtým Partizánskej 89 a izby, kde som spával, viedla jednokoľajka, čo mala pravidelný cestovný poriadok. Občas, keď som ráno vstával do školy, som cez záhradu videl do jej vagónov s cestujúcimi. S tými, čo sa ponáhľali do ružomberských fabrík z Bieleho Potoka a Liptovskej Osady. Do Korytnice z Ružomberka cestovali zase tí, ktorí v nej a kúpeľoch pracovali. Niekoľko metrov od plota našej záhrady stál drevený kilometrovník 2,4, tie bývali označované po každých dvesto metroch trasy, protismerne aj s nepárnymi stovkami metrov. Často si ľudia z Korytničky, poznajúci sa v južnej časti mesta pod Zápalkárňou kývali, keď prichádzali domov z juhu po 26 km jazdy čo trvala v priemere 60 až 70 minút. Občas sa stalo, že „dieselovka“ mala poruchu a jej príchod na konečnú sa oneskoril aj o dve hodiny. Množstvá sobotných a nedeľných gulášpartií, ľudí vracajúcich sa z Podsuchej kde nasadali.
A aby som sa vrátil aspoň k dvom zážitkom z Korytničky, ktoré si dobre pamätám: V lete, asi v 62-hom roku vypadla mojej najmladšej sestre z vagónu za zastávkou Liptovská Osada – Patočiny bába, ktorú dostala od maminých príbuzných z Kanady. Nebola to na tú dobu hocijaká bába, bola to hračka so zavierajúci očami a mihalnicami, musela prejsť ružomberskou colnicou, spomínam si na odosielateľa Fernie BC teda z British Columbie. Po silnom plači sestry, otcovi nezostávalo nič iné, len na najbližšej zastávke v Liptovskej Osade vystúpiť, a ísť vypadnutú bábiku hľadať popri koľajniciach a vrátiť sa dobré tri kilometre späť. Potom s nájdenou bábou nasadnúť a domov pricestovať o päť hodín neskôr.
V mysli mám aj jednu pikantériu s českými cestujúcimi vracajúcimi sa z kúpeľného pobytu v Korytnici. Zrazu nás mladších začali v Korytničke skúšať, čo vieme zo zemepisu, dejepisu a z vtedajšieho spoločenského diania či športu. To v radoch československého hokeja hrával Jožko Golonka, Tikal, Jiřík či brankár Mikoláš. V dobe, keď na stenách škôl visel prezident Antonín Novotný, Česi už mali dobre scestované Slovensko a jeho hory, Smrekovicu, a vedeli presne kóty a nadmorské výšky okolitých ružomberských kopcov. A tak s nami školákmi urobili po ceste vo vlaku kvíz, ako to oni nazvali. Niekoho staršieho, ktorý na tej trase často chodieval do práce, a zrejme nás i počúval, to akosi nahnevalo, aby utrúsil nevdojak i to, čo mal na jazyku: „Čech bol všade, len psovi v riti nebol”. Kvíz však pokračoval ďalej, kdesi pred Bielym Potokom skončil, a my sme potom kľudne už na Malom nádraží vystúpili. Domov sme to mali sotva dvestopäťdesiat metrov.
