Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Bol november, ale taký pre ľudí, vyškieralo sa slnko, obloha jasná, pod nohami mi šuchotalo lístie zo stromov v parku na námestí pred radnicou a kostolom. Vietor odniekiaľ privial arómu ihličia – zriedkavú v Ružomberku sústavne otravovanom smradom z fabrík. V nadšení nad tou vôňou som zostal stáť a naberal som neružomberský vzduch až do samých špičiek pľúc.
Na lavičke vedľa sedela mladá žena počernej pleti a keď ma videla takého ostrneného, zdvihla sa a pobrala sa ku mne.
„Mladý pán, koľko je hodín?“ opýtala sa.
„Tam sú hodiny,“ odkázal som ju na kostolnú vežu vzdialenú pár desiatok metrov.
„Ja tak ďaleko nedovidím,“ vyhovárala sa, hoci pred chvíľou kývala svojmu známemu, ktorý stál na druhom konci námestia.
Čerta starého si poloslepá, pomyslel som si. V škole sa ti nechcelo učiť a teraz pokúšaš ľudí.
„Malá ručička je na dvojke a veľká na jedenástke,“ oznámil som jej.
Zostala stáť s otvorenými ústami.
„A to je koľko?“
„Veď vám hovorím… Malá na dvojke, veľká na jedenástke.“
„A to sa zratúva?“
„Malá dve a veľká jedenásť…“
„Aha.“
Pozerala ako osprostená. Potom zašomrala:
„Gadžo, a nepozná hodiny.“
Vyšlo v zbierke Iba tak II. (2008).
Ilustračná fotografia – Pixabay
