Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V období po zamatovej revolúcii som obdivoval dvoch kňazov. Ten prvý, štíhly, asketický nielen vyzerajúci, ale aj askézu praktizujúci, v esejisticky ladenej kázni zaobchádzal s Božím slovom ako s drahokamom, a tak ho aj vsádzal do duše poslucháča – a potom ľudia z kostola vychádzali prežiarení vnútorným svetlom Slova.
Druhý, neasketický, mohutný, a ešte aj vpredu dookrúhla formovaný, spontánny. „Taká stará, a takéto hriechy! Nehanbíš sa?! Vykotí ma z teba!” bolo občas počuť jeho burácanie zo spovednice. Nikdy sa netváril velebne a platilo preň klasické: nič ľudské mu nebolo cudzie. Rozsiahlu farskú záhradu pokosil vždy s vylúčením techniky sám, v hospodárskej budove choval dve kozičky a mlieko rozdával rodinám s deťmi trpiacimi na alergie. Do dvora mu prelietavali sliepky, a pretože dohováranie susedom nepomohlo, pán farár, člen miestneho poľovníckeho združenia, hlúpe operence brokovnicou vystrieľal. Kamennej soche pred cintorínom, ktorej sa drobili plecia, vlastnoručne zhotovil betónový plášť so záhybmi siahajúcimi k podstavcu, čím vydesil byrokratov z pamiatkového úradu. Raz sa mu prihodilo, ale iba jedinký raz, že počas odpustu, keď prišli aj na faru nejakí hostia, prevrátil sa nejaký ten pohárik a potom pán farár prišiel do vyzdobeného kostola i s nastúpenými miništrantmi a oznámil iba:
„Milí moji veriaci, dneska svätá omša nebude, lebo som si vypil”.
Tetky zamdlievali a uškŕňajúci sa chlapi, potvory, zamierili do krčmy.
„V takom pekle býva aj tritisíc stupňov,L vyhlasoval svojim ovečkám. (Tí zlomyseľnejší potom tvrdievali, že tam asi bol, keď to tak pozná.) „A ak sa my, nehodní hriešnici, náhodou dostaneme do raja, budeme prekvapení z troch skutočností. Tá prvá, že v nebi sú ja takí, o ktorých by sme si na Zemi mysleli, že sa tam nikdy nedostanú. Druhá, že vôbec nevidíme tých, ktorí by podľa nás tam byť mali úplne samozrejme. A tretie najväčšie prekvapenie? Budeme sa diviť, ako to, že sme sa práve my ocitli medzi vyvolenými.”
Na fare prichýlil nájdeného bastarda, veľmi prítulného, ktorému vyčítal, že na stráženie sa absolútne nehodí, pretože vo svojej psej dôverčivosti je schopný zlodeja vyoblizovať a ešte ho, krútiac nadšene chvostom, aj priviesť na miesto, kde sa odkladajú peniaze zo zvončeka. Každý druhý deň sa vadieval s mladým organistom, lebo hudobník chodieval nocami vyhrávať do podnikov a potom sa mu nevyspatému pri rannej bohoslužbe stávalo, že si mýlil pesničky:
“Duchu svätý, príď z neba, ja ti za klobúčik pierko dám…”
Sledoval aj dianie v politike, nechcel ako kňaz pchať hlavu do piesku a tváriť sa, že sa ho to netýka, keď sa k moci driapu postkomunistické živly bezočivo ohlupujúce národ a rozkrádajúce, čo sa dalo.
V deväťdesiatych rokoch bez strachu komentoval bašovanie strany vydávajúcej sa za ľudovú a počínanie jej predsedu rozdávajúceho svojím prívržencom obrovské majetky za zlomok ich skutočnej hodnoty. Tí podniky vytunelovali, alebo vzápätí obratom predali s obrovským ziskom a dostali sa tak k nesmiernemu bohatstvu. Keďže konali a kričali v rámci hesla „Zlodej kričí: Chyťte zlodeja!”, mnohí im naleteli, a to najmä dôchodcovia. Paradoxne tí najviac okradnutí a najzraniteľnejší ešte podvodníkovi aj tlieskali.
Neskôr kňaza biskup preložil. Na novom pôsobisku v dedinke Pánu Bohu za chrbtom si rýchlo zvykol a jeho ovečky na trochu výstredné maniere pána farára privykli tiež.
Prišli ďalšie voľby a k moci sa v rámci koalície po ôsmich rokoch opäť dostala aj strana s predsedom, na ktorého gaunerský spôsob vládnutia kňaz nebojácne poukazoval. Vtedy boli cez obed oficiálne vyhlásené výsledky hlasovania a večer dôstojný pán slúžil omšu. Kostol zaplnili väčšinou tí skôr narodení. Čakalo sa na pár obligátnych slov na začiatok omše, čo povie pán farár a či sa náhodou nevyjadrí aj k práve najaktuálnejšej spoločenskej udalosti.
Vyjadril sa.
„Milí moji farníci a farníčky! Teraz už vieme, koho budeme mať v parlamente, na koho sme zverili riadenie vecí verejných. Počas štyroch rokov môžeme premýšľať, či sme si zvolili zástupcov statočných alebo menej statočných. Či naplnia naše očakávania nielen po stránke hmotnej ale aj duchovnej. Či budú príkladom alebo hodlajú vzbudzovať pohoršenie. Jedni ste volili tých, druhí zase iných…”
Kostol vážne počúval, nik netušil, kam pán farár smeruje. Niektorí čakali, že kvôli výsledku volieb sa spustí hrmavica. Ale muž pri oltári len zopäl ruky na vyklenutom brušku a dobrosrdečne sa usmial.
„Ozaj, drahí moji, len tak ma zaujíma, veď už nemusíte nič tajiť… Ktoríže ste volili toho nášho? Viem, že ho máte mnohí aj na obrázkoch doma v takých pekných rámikoch. Ja som ani neveril, že dostane v našej obci toľko hlasov…”
A k predslovu sa pridal ďalší rozšafný úsmev.
V laviciach sa zdvihli ruky. Váhavé, ale aj smelé. Po nich ďalšie, povzbudené očividne dobrou náladou náladou kňaza. Bola to väčšina a ich majitelia pozerali v zmáhajúcom sa ošiali radosti víťazne alebo škodoradostne na svojich susedov: Nevolili ste „nášho”, a hľa, aj pán farár ho podporuje. A pritom voľaktorí dobreže neprisahali, že je proti…
„No vidíte, Je vás požehnane,” skonštatoval vyzývateľ. „Lenže, drahí moji, viete, koho ste volili? Poznáte starú pravdu: kto klame, ten kradne a kto kradne ten aj vraždí? Vám sa takýto páči? Človek podozrivý z toho, že materi nechal zabiť syna? Zlodej, populista, klamár, bývalý eštebák, neznaboh a celá tá banda príživníkov a zbohatlíkov okolo neho? Budú teraz aj vďaka vám ďalšie štyri roky kradnúť, cigániť a rabovať. Budeme mať krásny parlament! Opitý Jano, ktorý si pod zámienkou boja proti Maďarom zo slovenského majetku poriadne nahrabal, kotkodákajúca Anča a na čele rozdrapenec nesmierne túžiaci po moci – doteraz si z cirkvi vždy robil posmech! Všetko bývalí komunisti. O kresťanských hodnotách iba tárajú a v prvom rade´hrabú pre seba a svojich mecenášov. Takže vy ste vlastne dali hlasy táboru diabla. Prečo chodíte do kostola a usmievate sa na Pána Boha? Myslíte si, že on nevie, koho ste volili? Takže milí moji, tých, ktorí sa takto falošne vyškierate do Božej tváre, ja dnes na svätej omši nechcem vidieť! Pekne sa zdvihnite a môžete ísť! Doma si spytujte svedomie! Aj vy tetka, aj vy ujček. Tam je východ!”
Práve sa konalo triezvenie z ošiaľu.
Kostol zostal poloprázdny.
Až potom sa, podľa kňaza, svätá omša mohla začať.
Viackrát sme sa spolu zhovárali. Mal svoju neoblomnú a nepodkupnú filozofiu. Kto mlčí, stáva sa spoluvinníkom. Služobník Boha sa nesmie tváriť, že spravovanie vecí verejných, politika sa ho netýka. Predsa aj evanjelium je politické! Beda farizejom a zákonníkom, osemkrát beda sa píše v dvadsiatej tretej kapitole podľa Matúša. Čiže Kristus veľmi ostro vystupoval proti vládnucim a tvorcom zákonov. Takých zákonov, cez ktoré bezočivo okrádajú tých najbiednejších. Preto naň mocní toho sveta útočili, preto ho pribili na kríž. Nie preto, že robil zázraky. Lebo ukázal prstom na ich zločiny a oni ho chceli naveky umlčať. A kto iný má ľuďom pripomínať, ak nie nasledovníci, kráčajúci v Jeho stopách…
Tento kňaz si pre svoju odvahu a presvedčenie vytrpel dosť. A zo všetkých strán.
Už nie je medzi nami.
Vážim si jeho pamiatku.
Vyšlo v zbierke Iba tak II. (2008)
