Likavský farár Pavol Ondrík nie je len Božím služobníkom, ale aj básnikom a poľovníkom.
Pri vstupe do likavskej fary nás víta štekot štyroch sibírskych husky. „A to som psov nikdy nechcel chovať,“ smeje sa miestny farár Pavol Ondrík.
„Keď som začal pôsobiť v Likavke, kaplán mi navrhol, aby sme si zaobstarali psa, ale ja som sa tomu bránil. Napokon aj tak priniesol jedno šteňa, ktoré jeho známi potrebovali niekde umiestniť, kým sa presťahujú. Keď som ho videl, bola to láska na prvý pohľad. Keďže huskym sa lepšie žije vo svorke, postupne som zaobstaral ďalších troch,“ vysvetľuje, zatiaľ čo sŕkame kávu v spoločenských priestoroch fary.
Pohľad každého návštevníka upútajú najmä dve veci – množstvo kníh na policiach a poľovnícke trofeje. „Na mojom predchádzajúcom pôsobisku v Kluknave som zapadol do poľovníckej partie. Na farskom dvore som choval daniele, muflóny, ovce, kozy, sliepky,“ odkrýva farár Ondrík svoj vzťah k prírode.
„Dnešného človeka veľmi poznačuje, že stratil spätosť s pôdou. Už si ani nevieme predstaviť, čo znamená strach z tvrdej zimy, keď predtým bola slabá úroda a hrozí nedostatok. Vďaka všemocnému bohu peňazí si dnes všetko zabezpečíme v supermarketoch a len tak z rozmaru si popri tom vysadíme hriadku-dve zeleniny,“ uvažuje rodák z Oravy.
S jeho pôsobením v Kluknave sa spája aj jedna tragická udalosť. V lete 2015 počas odpustovej slávnosti na priestranstve pri miestnom kostole udrel do davu blesk, ktorý usmrtil jednu ženu.
Kňaza tento okamih zasiahol natoľko, že so svojím bratom, známym hercom Milanom Ondríkom na mieste osadil rozlomené drevené srdce, ktoré má navždy pripomínať zlomený ľudský život.
Aj to je dôkaz, že životom ošľahaný chlap, ktorý sa na Spiši venoval Cigánom a šesť rokov pôsobil ako misionár v Rusku, vníma svet navôkol pozorne a citlivo.
Odráža sa to aj v básňach, ktoré píše. Pred niekoľkými rokmi ich vydal v knižnej trojzbierke Obrázky. „Nedokážeme bosí a nahí len tak zastať a žasnúť nad krásou a tajomstvom,“ uvažuje farár Ondrík a vzápätí recituje jednu z básní Pavla Országha Hviezdoslava.
„Aj keď milujem prírodu a poéziu, v prvom rade som katolíckym kňazom,“ zdôrazňuje nevšedný sluha Boží a dodáva: „Každý deň si nanovo uvedomujem, že Kristus chce aj dnes kráčať po zablatených uliciach nášho sveta. No on do tohto sveta vchádza cez nás, chce sa ho dotýkať našimi rukami, prihovárať sa mu našimi slovami. Toto je veľké poslanie nás, ktorí sa nazývame kresťania.“
Foto – Marek Hasák
