Práca drevorubača je náročná a nebezpečná. Obzvlášť, keď pracujete v teréne, kde pomôže už len skutočná konská sila. Aj napriek tomu sa 22-ročný Karol Koma rozhodol pokračovať v šľapajach svojich predkov.
Z rozprávania starej mamy zistil, že je zrejme už jedenástou generáciou rodiny, ktorá sa venuje ťažbe a približovaniu dreva. Hoci technika pokročila a aj Karolovmu otcovi prácu v hore uľahčuje traktor, mladý Švošovčan zostáva verný koňom.
V lese mu asistuje sedemročný Whisky. „Je to čistý muránsky norik, doniesli sme ho od herečky Kamily Magálovej, keď mal rok aj tri mesiace,“ predstavuje nám štvornohého kolegu a kamaráta.
Za ním si vykračuje o niečo menší a tmavší koník. „Volá sa Bourbon, má jedenásť mesiacov a takisto je to muránsky norik. Práve on nahradí Whiskyho, až nebude vládať,“ prezrádza Karol.
Odmala v hore
Po malej zoznamovačke nás silný vietor zaháňa do príjemne vykúrenej kuchyne. Aj tu nám robia spoločnosť členovia zvieracej ríše. Z chodby je počuť občasné zašušťanie z akvária obývaného škrečkom. Pod stolom sa zase preháňa štvormesačný jorkšír, ktorý ohrýza všetko, čo mu skríži cestu.
Popíjajúc teplú kávu sa náš hostiteľ púšťa do rozprávania o svojej neľahkej profesii. „Do hory ma začal brávať otec, keď som mal dvanásť rokov. Učil ma tiež, čo vyžaduje starostlivosť o kone,“ spomína.
Hneď ako zmaturoval, ťažba a približovanie dreva sa stali jeho denným chlebíčkom. „Kúpil som si koňa a začal som pracovať vo švošovskom urbári, potom som si založil živnosť a robil s bratom a otcom. V súčasnosti už chodím do lesa len s koňom, pričom rok a pol je mojím pracoviskom Ľubochnianska dolina,“ prevádza nás svojimi pracovnými skúsenosťami.
„Kvôli snehu som však v poslednej dobe poriadnu robotu nedostal. Aj keď v dedine ho už veľa nevidno, v horách sa stále drží,“ dodáva.
Nebolo mu všetko jedno
Bežný deň šikovného drevorubača si však na vlastnej koži nevyskúšame. „Nevzal by som si to na zodpovednosť,“ rýchlo krúti hlavou, očividne dobre pobavený otázkou, či by sme si jeho prácu nemohli pozrieť naživo, aspoň sčasti a v bezpečnej vzdialenosti.
Musíme sa preto uspokojiť s podrobným opisom. „Kým ráno pokŕmim kone a iný statok, dve hodiny sú fuč. Naložím koňa, pílu, postroj a až potom sa môžem pobrať do hory,“ približuje.
Nie tak dávno však Karolove rána vyzerali ešte pestrejšie. „Teraz mám dodávku, ktorá mi prácu zjednodušuje. Kedysi som si musel privstať a pätnásť kilometrov prejsť pešo. V hore sme pracovali nanajvýš tri hodiny, aby kôň zvládol aj cestu nazad. A keď k tomu všetkému začalo ešte aj pršať, domov som sa vracal celý mokrý,“ objasňuje.
Vzápätí sa dozvedáme, ako vyzerá samotná práca v hore. „Na koňa ostanú len vrchy, strmé kopce a močiare, kde sa už technika nedostane. Je to náročná robota. V poslednej dobe síce zvážam skôr suché kôrovcové drevo napadnuté lykožrútom, ktoré je ľahšie a kôň sa toľko nenarobí, no aj táto robota má svoje muchy. Pri spiľovaní vám tenké vrcholčeky môžu kedykoľvek spadnúť na hlavu, čo sa u mokrého dreva nestáva,“ porovnáva Karol s tým, že ideálne pracovné podmienky ešte nezažil.
„Párkrát som si už myslel, že sa z hory nevrátim, ale keď máte dobre naučeného koňa, dá sa to zvládnuť. Najlepšie je cvičiť ho už odmala, pretože v hore sa môžete spoľahnúť len na neho,“ konštatuje.
Pri otázke, aké nebezpečné situácie už zažil, dlho nepremýšľa. Poznamená, že párkrát sa mu kôň skoro utopil v močiari. Rýchlo však premosťuje na ďalšie, zjavne nepríjemnejšie zážitky.
„Za domom máme strmý svah s rizňami. Kôň raz tadiaľ ťahal desaťmetrové kláty zapnuté do vláčika a zrazu sa mu z jednej strany vypol pobočok. Keď zabral, skrútilo ho po boku a všetko drevo po ňom prešlo. Ako zázrakom prežil, akurát nechcel celý deň žrať,“ rozpovie.
Rovnako nebezpečná situácia so šťastným koncom sa pritrafila vo švošovskom urbári, kde sa na koňa zrútila obrovská skala. „Bola väčšia ako tento stôl,“ očami šibne na kuchynského pomocníka, ktorý má na šírku niečo vyše metra.
„Dodnes si neviem vysvetliť, ako to dokázal prežiť. Skala preskákala ponadeň, vyšiel z toho len s pár škrabancami,“ odfúkne si.
Hospodárske lesy
Kone nevníma len ako pracovný nástroj, a preto ich nepreťažuje. „Nechcem si ich zodrať,“ vysvetľuje. Aj keď má s nimi nemalé náklady a starosti, prirástli mu k srdcu.
„Na dovolenku ani nepomyslím, pretože sa nonstop musím starať. Keď sa okolo druhej vrátim z roboty, kým ich obriadim a pokŕmim, odrazu je päť hodín. Ale robím to rád,“ usmieva sa.
Aj keď bola kedysi práca drevorubača podľa Karolových slov omnoho lukratívnejšia ako dnes, chov koní bol náročnejší. „Ešte aj môj otec si pamätá, ako sa po robote rodina pobrala na Švošovskú hoľu, odkiaľ si domov zvážali seno pre kone a statok,“ ozrejmuje Karol, ktorý si už seno kupuje.
V závere svojho rozprávania sa vracia k úskaliam lesného hospodárstva. „V horách chýbajú ľudia. Nedivím sa však, že väčšina mladých o túto prácu nejaví záujem. Radšej budú sedieť v teple vo fabrike, akoby sa mali namáhať v lese, kde nemajú zaistený stály príjem, ani dvakrát príjemnú robotu. Lykožrút však lesy kynoží strašným tempom. Viem, že tu bol aj v minulosti, ale nie v takom rozsahu ako dnes,“ krúti hlavou.
„Keď si pozriete staré fotky, zistíte, že okolité lesy tu neboli. Boli tu lúky, pasienky, ktoré sa neskôr začali zalesňovať. Pár rokov potrvá, kým sa môže spraviť prvá prebierka a vyberú sa menšie, krivé či vyschnuté stromy na palivo. Ďalšie roky zase potrvá, kým sa bude dať vyťažiť úžitkové drevo. Lykožrút ale nezaháľa, a tak je otázne, či z toho niečo bude.“
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 3/2019.
Foto – autorka
