Aj tento rok zorganizovali v Liptovskej Štiavnici preteky gazdovských koní. Úspešné podujatie pritiahlo do lokality za Lúčnym Hríbom viac ako dvetisíc divákov. (Fotogaléria v texte.)
História pretekov sa začala písať pred štrnástimi rokmi, s myšlienkou prišiel miestny gazda Ján Hrabuša.
Na prvom ročníku by ste súťažiacich, ktorých prišlo povzbudiť zopár desiatok miestnych, porátali na prstoch jednej ruky. Posledného, v poradí trinásteho ročníka sa zúčastnilo dvadsaťpäť pretekárov z rôznych kútov Slovenska. Nejde však o rekordné číslo – v minulosti sa na štart postavilo aj 27 odvážlivcov.
Pretekali aj ženy
Súťažiaci s koňmi zapriahnutými do drevených saní si aj tento rok zmerali sily v rýchlosti, vytrvalosti, ovládaní koňa a zručnosti kočiša. Po tretí raz si prvenstvo pripísal Ľubomír Chromec s 12-ročnou kobylou Lunou.
Súčasťou pretekov bola už tradične aj nepovinná, samostatne hodnotená disciplína Štiavnický silák, v ktorej majú kone ťahať kmeň stromu po vyznačenej dráhe. Jej víťazom sa stal Pavol Kitaš s koníkom Ostermannom.
Hoci by mnohí očakávali, že preteky sú skôr záležitosťou mužov, na zozname súťažiacich figurovali aj dve ženské mená – Zuzana Podhorská a Michaela Ižipová.
Len 22-ročná Michaela z dedinky Háj pri Turčianskych Tepliciach sem zavítala po druhý raz. Tak ako vlani si z pretekov odnášala druhé miesto.
„Som veľmi rada, že sa niečo takéto organizuje, keďže podobné preteky sú na Slovensku skôr zriedkavé. Väčšinou bývajú v pároch, ale ja, žiaľ, druhého koňa nemám,“ hodnotí, hladiac deväťročného Burka, pôvodom z Poľska, ktorého doma chovajú asi šesť rokov. „Spolu s našimi kobylkami je to taký náš miláčik.“
K netradičnej záľube sa Michaela dostala cez otca, ktorý sa venuje približovaniu dreva. „Cez leto mu chodím do hory pomáhať. Burko je vlastne jeho koník, a hoci ho už do lesa bráva pomenej, láska k pohybu mu zostala, dokonca behá radšej ako naše jazdecké kobyly. Veľmi si spolu rozumieme, obaja sme takí blázniví,“ prezrádza s úsmevom.
Dodáva, že práca s gazdovskými koňmi a účasť na pretekoch je pre ňu skôr hobby, profesionálne by to robiť nechcela. „Človek sa pri koňoch nadrie. V lete sme v podstate celý čas pri sene, cez zimu je to také odreagovanie,“ ozrejmuje.
Nebezpečné povolanie
Michaelin rovesník, Švošovčan Karol Koma, sa podujatia zúčastňuje odmalička, posledné štyri roky aj súťažne. „Je to dobrá príležitosť zistiť, v akej kondícii sú kone a ako poslúchajú. Vždy sa tu zíde dobrá partia, všetci sa poznáme, zasrandujeme spolu, býva tu skvelá atmosféra,“ hodnotí.
Za pravdu mu dáva aj štvorica pomocníkov. „Je tu vynikajúco, bola by škoda, ak by sa to zrušilo,“ prispeje do debaty Juraj Lukáč a popisuje aj svoju náplň práce: „Pomáhame zapnúť drevo, pripriahnuť k sánkam, koňa zakapčať a tak podobne.“
Nikola Kršková a Sára Murinová majú na starosti vodenie koňa. „Keď sa kone prebehnú, je dobré, aby sa potom vychodili, vydýchali,“ objasňuje Juraj, prečo je úloha dievčat dôležitá.
Pretekár Karol sa obvykle umiestni v prvej päťke, upozorňuje však, že výsledok často závisí aj od toho, v akom poradí sa súťažiaci dostanú na trať. „Keď idete medzi prvými, je to náročnejšie. Minulý rok som mal hneď druhé číslo, bolo veľmi veľa snehu a kým si kôň preryl cestu, stratil som veľa času. Tí, čo idú poslední, to majú najľahšie, lebo trať je už vyšmýkaná,“ vysvetľuje.
Mladý Švošovčan sa zvážaniu dreva venuje aj profesionálne. „Sám si pílim a sám si aj ťahám. Je to celkom dobrá robota, aj keď určite nie najľahšia. Som už jedenástou generáciou našej rodiny, ktorá pracuje v hore s koňmi. Držím sa toho silou mocou a dúfam, že mi to vydrží čo najdlhšie. Nikdy totiž neviete, či sa z hory vrátite,“ konštatuje.
„Môj koník sa volá Whisky, je to čistý muránsky norik, už je vyrezaný, čiže už nie je žrebec a v apríli bude mať osem rokov. Doniesli sme ho od herečky Magálovej, keď mal rok aj tri mesiace, odvtedy sa oň doma starám. Mám ešte aj deväťmesačné žriebätko, taktiež muránskeho norika. Ten nahradí Whiskyho, až nebude vládať,“ rozrozpráva o svojich štvornohých kamarátoch.
Aktívni občania
S prípravami na tohtoročné preteky začala obec pred dvoma mesiacmi. A hoci mal starosta Dušan Lauko obavy, či sa nájdu dobrovoľníci, ktorí by boli ochotní podujatie pripraviť, nakoniec sa ich nazbieralo takmer päťdesiat.
„Za miestne organizácie spomeniem našich poľovníkov – sú to zapálení chlapi, ktorí pomohli s prípravou stravy, miestni hasiči zase prichystali celú trať, pomohli aj s technickým zabezpečením,“ vyzdvihuje starosta iniciatívnosť spoluobčanov.
Najdôležitejšie je podľa jeho slov vystihnúť termín, keďže na preteky je treba dostatok snehu. Jeden rok sa im dokonca stalo, že kvôli neprajnému počasiu od organizácie podujatia upustili. „Nechceme to robiť ako iné obce – na vozoch a po blate,“ ozrejmuje starosta. Dopĺňa, že tento ročník bol špecifický hlavne tým, že sa im prihlásilo veľa stánkarov. „Mysleli sme, že sa ani nepomestíme,“ uzatvára.
Foto – autorka
