Keď sa nepoužíval výraz retro. Návrat do skoro zabudnutej minulosti

Niektorí z autorov píšucich do miestnych ružomberských periodík pripomínajú čitateľom dobu mesta tvoriaceho sa v minulosti, dobu ktorá po sebe zanechala dostupné tlačoviny, fotografie a dokumentačný materiál z ktorého možno čerpať a písať zaujímavé príspevky.

Súčasní známi ružomberskí publicisti (F. Dian, R. Kendera, J. Borčin, P. Svrček, A. Zábojníková) zaoberajúci sa históriou mesta počínajúc od jeho výsad z roku 1318, oblasťami  v niektorých jeho významných mestských činnostiach, dávnou výkonnou a súdnou mocou, vzdelávaním, osvetou, životom a každodennými starosťami občanov v štvrtiach mesta, jeho okolím, kultúrou, priemyslom a športom, sú mestským nevyschýnajúcim prameňom ešte stále vlhkých stôp, ako tieto prinášať na strany tlačovín.  

Mladší čitatelia sa môžu dozvedieť aj o prírodných katastrofách, ktoré postihli mesto, o požiaroch a povodniach, dávnovekých armádach, ktoré gniavili mesto a vyplienili mestskú kasu. Vďaka fotografiám a výstavám môžeme skladať mozaiku doby, vidieť tváre ľudí, ktorí tu žili. Uznať premeny a pripomenúť si napríklad i zmenené toky rieky Revúcej a jedno jej zasypané rameno tam hore Pod Skalami. 

Neobzerajme sa až tak dozadu, aj keď mesto s dávnejším počtom 18 555 zo sčítania obyvateľstva v roku 1962 je skoro 60-ročnou minulosťou. Mnohí oceníme majstrovstvo a fotografické snímky Fedora Polóniho (a spomenieme si aj na jeho výstavu Retro RK otvorenú 4. mája 2017 v Galérii Ľ. Fullu v Ružomberku), na vynikajúcu myšlienku Fedora Polóniho a realizátora Roberta Kolára vydať a poslať medzi rady domorodcov to, čo tu už dávnejšie chýbalo. Zhotovenie Retro kalendára 2018 a fotkou na ňom pripomenúť udalosť, niekdajšie významné miesto, napríklad i mestské letné kúpalisko pri železnici (ktoré nám už 47 rokov v meste chýba), povodeň, či pohľady prekvapených stojacich Ružomberčanov za zábradlím v strede mesta, čudujúcich sa, čo sa to stalo 21. augusta r. 1968. 

Časy 50-tych a 60-tych rokov bývalej južnej časti mesta – vtedy, keď sa ešte nepoužíval výraz retro, tam kde každá domácnosť nevlastnila televízny prijímač, lebo naňho musela pracovať  tri či štyri mesiace, tam kde neboli telefóny a už nie súčasné mobily so všetkými funkciami a farebným fotoaparátom, a kde mládež spratávala uhlie dovezené na kraj ulice alebo do dvora, vozila na ohrev svojich rodinných domov obrezky z drevoskladu, rez a piliny a kde po školských úlohách rýľovala polia záhrad, sú už dávno zabudnuté. Staré mamy pred posedami (ako tieto volali kde sa schádzali v jednom z dvoroch domov ulice spravidla v sobotu na kus ich reči), si pred domami a na ulici najprv pozametali. Zametacie Technické služby ešte nefungovali, tie sa obmedzovali hlavne na elektrické stĺpy, problémy s elektrinou, výmenami pouličných lámp a iných nevyhnutných prác.

Len dobová fotografia a dobrá pamäť dokáže osviežiť prežité historky, rôzne udalosti na kraji mesta tam za fabrikou nazývanou Sólo, pri tehelni, pri malej staničke Korytničky, pri Dekore, (predtým odborné učilište poľnohospodárke, dnes stredná škola) kvadrovni či zápalkárni – neskôr automobilovej opravovni. 

Dnešné okolie formované do bývalej Partizánskej, dnes Sládkovičovej ulice, Šoltésovej ulice, ulice Za dráhou, Bystrickej cesty a K. Krčméryho sa radikálne zmenilo. Pribudlo tu viac hospodárskych objektov, za viac ako tri desiatky rokov najmä viacposchodových bytových domov. Pôvodné dnes ešte žijúce obyvateľstvo sa neskôr z tejto časti mesta vysťahovávalo. Presťahovalo sa, oženilo či vydalo, odišlo za prácou do iných miest či do zahraničia. Tí najstarší už nežijúci, zanechali po sebe nehnuteľnosti, modernejšie domy a stavby, ktoré sa ešte dnes postupne rekonštruujú. Zmenil sa i ráz krajiny tam Za vodou, (za Revúcou) ako sa zvyklo hovoriť miestu, kde v 50-tych rokoch stáli len dva či tri postavené domy. 

Začínajúc hornou bránou Sóla za ktorou stáli tri obchody: mliekáreň, zelovoc, mäsiareň a chlieb s pečivom. Bola tu papierenská kolónia so závodnou ambulanciou Sóla. Pri nej žili rodiny s priezviskom Lipár, Kadlečík, Šúlek a iné, hlbšie a nižšie viac do Sóla popri starej ceste cez fabriku smerom do mesta bývali Krškovci, Mohelníkovci a Nižníkovci. V ohrievárni Sóla pri materskej škole sa v sobotu podvečer hrávali filmy, v malom kine s rôznym filmovým žánrom sa schádzala mládež z okolia Banična a Jelencov.

Na miestach, kde dnes leží areál Základnej školy na Sládkovičovej 10, bola kolónia aj s drevenými verandami o niečo väčšia. Často musela  po dlhších daždivých obdobiach čeliť ohrozeniu zvýšených hladín rozvodnenej rieky Revúca. Od kraja za bývalou slobodárňou pri stavidlách závodu Sólo si možno spomenúť na obydlia s priezviskami Hluchý, Čistoň, Martinko, Kulak, Hajurka, Brečka, Gejdoš, Mládza, Gavura, Džula, Huboň, Dobrík… . Za lávkou cez rieku Revúca na rodiny Javorkovcov, Trnovcovcov, Medveckých, Labudovcov, Kamanovcov… . 

Pri malej staničke na Tomlyovcov, Bucovcov, Kučerovcov, Jakubcovcov, Hlavatých, Dobijovcov, Tkáčovcov a Šlachtovcov. Za križovatkou vedúcou do tehelne od začiatku Sládkovičovej po ľavej strane smerom ku zápalkárni na tehliarsku švorbytovku (Perun, Rakučák, Lejava, Čulen), rodinné domy Paračka, Daubner, Kačo, Hýravý, Matuška, Javorek, Ončák, Lauček a Harbuta, (predtým Janček), Mydlo, Kmoško a Kubín, E. Haverla, Habiňák a Varga, Vyletel a Šida, Tabak, Pastucha, Surový a V. Vyšný v železničiarskom dome v blízkosti koľajníc Korytničky.  

Po pravej strane ulice vedúcej až k Šoltésovej ulici stál dom Rybákovcov, Plaveckých, Spišiakovcov, (vedľa pristavoval dom O. Piroh), Karnetovcov, Líškovcov, Fusánovcov, pri vstupe do vrátnice učilišťa bol dom Melekovcov, v objekte za plotom bývali Hliničan, Lubelec a Lamoš, potom nasledoval rodinný dom Štrupel, Olejník, Gavura a Kendera, Holecovci a Schrotter (po nich Danielčák), Javorek, J. Haverla, Mičuda, Romanovský, Štvrtecký, dvaja bratia Čížkovci so sestrou Emíliou, Hrnčiar a Brunčiaková, pri ceste do starej Drevony Sleziak, Kyseľ a Šablatúra, za nimi Kozák, Vůjtech, Dobija a Hanes. Spojením s ulicou Šoltésovej domy s priezviskami  Štulák a Zvada, Pasch, Oštadnický, Kupčo a Pišút, Kráľ, Nedoma, Zvada, Floch, Tišťan, Škorpa a Zach, Kozár, Baranec, Sleziak, Kaliský… . 

Pri železnici súbežne so Sládkovičovou Pod Skalami – Oštadnický, Imrich, Gašparec, Moravčík, Matuška, Zvada, staval sa dom Guoth, a na kraji ulice dostavoval Š. Haverla. Na výpadovke na B. Bystricu obyvatelia rodiny John, Chodás, Móric, Milata, Dvorák, Pšeno, Hudec a Frolo pri kvadrovni. Cestou ku Kosovu stavali dom Čížikovci a Jaraba. Obďaleč za mostom cez Revúcu pri zápalkárni žili Krupovci, Mlynárikovci, Bartekovci, Hrnčiarovci, Kodríkovci, a O.Viga. V bytovke vtedy družstevného JRD Kosova možno pamätať priezvisko Frič a Juráš.

Vybrať sa do ulíc o ktorých je tu reč, znamená stále ešte nespomenúť všetko. Tento cíp mesta žil svojim spôsobom, mladí trávili letá aj na brigádach v okolitých fabrikách kde sa dalo zamestnať. September sčasti na školských zemiakových brigádach. Hral sa tu volejbal, futbal, na ulici občas aj vybíjaná, badminton, hokej. Lyžovalo sa na okolitých kopcoch a korčuľovalo na poľnohospodárskom učilišti. Voda, keď rukavice už poriadne zamŕzali, sa vynášala vo vedrách zurčiacej rieky a vylievala sa medzi drevené mantinely klziska. Cez letné prázdniny sa na vlnách Revúcej plávalo na nafúkaných dušiach traktorových pneumatík, a pri stavidlách Sóla skákalo do vody. 

Počas letných večerov tu niekde z dvorov znel spev a hudba Kodríkových gitár a ťahacích harmoník. V jednom ramene vôd rieky, (už takmer 40 rokov zasypaným) ktorá obmývala schodíky záhrad rodinných domov pri Drevone sa chytali raky a hláče. A deti si ich opekali.

Kde pracovali títo ľudia z týchto končín mesta, čím boli, aké profesie obhospodarovali? To by vedeli povedať ich potomkovia z druhej generácie po nich. Pochopiteľne prevažne v Ružomberku na papierni Sólo a Supre, drevosklade, na tehelni, zápalkárni, v Bavlnárskych závodoch, na Liptone, a v iných drobných prevádzkach mesta. Jeden z nich (sudca) dochádzal za prácou do Banskej Bystrice.

Medzi spomenutými priezviskami to boli remeselníci, sochár, kamenár, elektrikári, rušňovodič, veliteľ hasičského zboru, maliar a natierač, opravár automobilov, železničiari, zámočníci, úradníci, fabrickí majstri, robotníci, stavebníci, skladník, vojak z povolania, krajčír, šofér, televízny a rádiový technik, jedna učiteľka hudby,  ekonómovia, zdravotné sestry, učitelia a profesori ružomberských stredných škôl. Jeden, z generácie po otcovi, to dotiahol až do Prahy a neskôr do Moskvy, kde pracoval na sekcii RVHP.

Tá neskôr v po 40-tich rokoch zanikla a vo víre dejín aj tento príspevok raz zostane už len šedou minulosťou komunity jedného mesta a jeho južnej štvrte Ružomberka. Je spomienkou na časy dávno minulé. Na priezviská a všeobecne na žijúce osoby tej doby, ktorá sa už nevráti. Tie môžu ešte existovať v príslušných matrikách a rôznych dokumentoch, pokiaľ už nedošlo k ich skartácii. 

Konštatovaním tohto nemenej významného cípu mesta dnes s dvomi školami je to, že v bývalých a dnes rekonštruovaných rodinných domoch tu zostalo len veľmi málo pôvodných obyvateľov a aktuálnych priezvisk po ich starších potomkoch. Niektoré domy s papierenskou kolóniou už boli dávno zbúrané, keď na ich miestach sa sformovali nové objekty. A ak nie je k dispozícii fotografia, potom sa pamäť stráca.

Zaujímam sa o Ružomberok a spoločnosť okolo nás.