Počas druhého júnového víkendu sa v Liptovskej Teplej stretlo viac ako šesťdesiat medovnikárok zo Slovenska, Srbska, z Čiech a Rumunska.
Medovnikárstvo má aj na Liptove dlhoročnú tradíciu. V Ružomberku bola kedysi známa najmä rodina Pribišovcov z Nemeckej, dnes Partizánskej Ľupče, ktorá mala v meste dielňu od roku 1889. Fungovala až do polovice tridsiatych rokov 20. storočia.
Spočiatku sa medovníky vyrábali pomocou drevených foriem, až v priebehu 20. storočia ich začali nahrádzať medovníky vykrajované plechovými formami. Obľúbenými tvarmi boli srdce, koník alebo bábika. Cukrovou polevou sa na ne zvykli priliepať pestrofarebné obrázky s trblietavými ozdobami, zrkadielkami či kvetmi.
„Ružomberskí medovnikári rozkladali svoje šiatre v deň výplat aj pred bránami miestnych tovární – pred textilkou v Rybárpoli a pred Papierňami. Trh ani jarmok bez medovnikárskeho šiatra nebol úplný. Neraz sa práve účasťou alebo neúčasťou medovnikára na trhu, či jarmoku posudzoval úspech celého podujatia. Svojimi výrobkami prinášali všade radosť a zábavu. Na dedinách boli ich šiatre s medovníkmi vyhľadávané najmä deťmi, ale aj slobodnými mládencami a dievkami,“ píše v monografii Liptov v ľudovej kultúre etnologička Iveta Zuskinová.
Od debát k činom
V súčasnej dobe sa medovnikárstvo v mnohom zmenilo. Prostredníctvom internetu si dnes skúsenosti z kuchyne vymieňajú ľudia z celého sveta. Rýchlo sa tak rozširujú mnohé zaujímavé techniky, vďaka ktorým môžu aj medovnikári skúšať stále nové veci.
Už zopár rokov môžete nájsť cenné rady aj vo facebookovej skupine Medovníky a perníky. Nazbieralo sa v nej už takmer päťtisíc členov, prevažne ženského pohlavia.
Neraz tému zvrtli aj na to, že by bolo vhodné spoznať sa a poradiť si i osobne. Rovinu úvah prekonali až Tatiana Pavlovičová a Emília Gavorníková, ktoré sa stretnutie medovnikárok podujali pripraviť.
Prvé usporiadali vlani v Banskej Bystrici, tento rok zamierili na dolný Liptov. „Miesto vždy vyberáme tak, aby medovnikárky z východu a západu nemuseli merať príliš dlhú cestu,“ vysvetľuje organizátorka Tatiana Pavlovičová, ktorá sa na stredné Slovensko musela dopraviť až z Osuského pri Senici. Medovnikárstvu sa aktívne venuje asi osem rokov, dlhší čas ju i živí. Učarovali jej najmä 3D medovníky.
„Keď začnem medovník zdobiť, nikdy neviem, ako bude nakoniec vyzerať. Vždy zdobím tak, ako to cítim,“ rozpovie o svojej tvorbe.
Nie je to jednoduché
S prípravami začínajú už začiatkom roka, kedy je potrebné zabezpečiť vyhovujúce priestory. Neskôr kontaktujú sponzorov, ktorí sú ochotní prispieť tovarom vhodným pre medovnikárky. „Keď sú dievčatá poriadne nabalené, odchádzajú veľmi spokojné,“ s úsmevom ozrejmuje pani Tatiana.
Emília Gavorníková tiež dopĺňa, že príprava podujatia je veľmi náročná. „Ten, kto to neskúsil, nikdy nepochopí, koľko telefonátov, písania a vybavovačiek to obnáša,“ konštatuje rodáčka z Brodzian pri Partizánskom, ktorú medovnikárstvo uchvátilo pred šiestimi rokmi a posledné tri ju i živí.
Keďže prichystanie priestorov by bolo pre dve osoby nezvládnuteľné, ruku k dielu priložili aj rodinní príslušníci organizátoriek – dcéry pani Emílie a manžel pani Tatiany.
Aj na tohtoročnom stretnutí sa medovnikárky mohli mnohému priučiť. Tentoraz si priblížili výrobu ružičiek pomocou špičky či krajky z gumpasty, maľovanie na medovníky, prácu s airbrushom, tvorbu dreveného dekoru aj starú metódu výroby medovníkov pomocou drevených foriem.
Súčasťou podujatia býva aj súťaž. Tohtoročnou témou boli slovenské a české rozprávky. Svoje diela prinieslo dvanásť dievčat, najčastejšími motívmi boli Janko Hraško a Popoluška. O výherkyni rozhodli účastníčky formou anonymného hlasovania. Najväčší úspech zožal Janko Hraško v podaní Agáty Jancušovej.
Účastníčky tiež každoročne pripravia ďakovné medovníčky, ktoré poslúžia na dobročinné účely. Vlani poputovali do Svetielka nádeje a odtiaľ na banskobystrickú onkológiu, tento rok ich venovali chránenej dielni, ktorá sídli v areáli školy pre zrakovo postihnutých v Levoči. V nej totiž vznikajú krabičky, do ktorých medovnikárky balia svoje výtvory.
Šikovná rodáčka
Ohlasy na podujatie boli mimoriadne pozitívne. Účastníčky si pochvaľovali prostredie, atmosféru, program aj spoločnosť, ktorá sa na podujatí zišla.
Chválou nešetrila ani Soňa Višňovská, ktorej prostredie dolného Liptova nie je cudzie. „Každá z medovnikárok ukázala ostatným to, v čom je obzvlášť dobrá. S Máriou ´Mafkou´ Molčányovou sme si zopakovali základy, pretože ani vyrobiť krásnu lesklú bielu polevu nie je jednoduché,“ objasňuje rodáčka z Ružomberka, ktorá ostatným medovnikárkam priblížila, ako vytvoriť drevený dekor.
Medovníkom sa začala intenzívnejšie venovať pred štyrmi rokmi. „Keď boli deti malé, zvykli sme piecť pre rodinnú potrebu. Keď deti vyrástli, hľadala som niečo, čo by ma napĺňalo, tak som sa k tomu spätne vrátila. Ľuďom sa naviac moje výrobky páčia, čo ma veľmi povzbudzuje,“ prezrádza.
Zatiaľ tvorí len v malom, pre priateľov a známych. Aj keď má mnoho iných povinností, vždy sa snaží, aby mal medovník dušu, bol originálny a „ušitý na mieru“. Príprave tak venuje množstvo času i energie. „Prvoradá je pre mňa kvalita, nie kvantita,“ hovorí pani Soňa, ktorá stojí aj za vznikom facebookovej skupiny Medovníky a perníky.
Trpezlivosť medovníky prináša
„Sú to možno dva roky, keď som začala byť so svojou prácou spokojnejšia, no stále je čo zlepšovať,“ priznáva pani Soňa, ktorá nadobudla väčšinu poznatkov svojpomocne. Množstvo inšpirácie nachádza práve na internete.
„Úroveň medovníkového remesla je stále vyššia. Často tvorím maľované medovníky, snažím sa docieliť aj 3D efekt, kde je potrebné, aby medzi sebou jednotlivé vrstvy preschýnali. Následne sa medovník premaľováva. Tvorba jedného kusu tak trvá aj tri-štyri dni,“ približuje jednu z obzvlášť náročných techník, ktorá preverí aj trpezlivosť tvorcu.
Ani príprava cesta však nie je žiadna malina. „Po zamiesení musí zrieť minimálne 24 hodín, aby sa ingrediencie prepojili. Upečený medovník treba nechať vydýchať, preto by sme sa do zdobenia mali pustiť najskôr na druhý deň. Medovník totiž stále pracuje. Keby sme ho ozdobili hneď, mohla by z neho poleva opadať. Je to jednoducho technologický postup, ktorý musíme dodržať,“ upozorňuje, prečo sa s pečením a zdobením neradno náhliť.
Hoci už vyše dvadsať rokov žije mimo Ružomberka, na svoje rodisko nezabúda. „Žila som tu asi 22 rokov, potom som sa vydala, presťahovali sme sa do Martina a neskôr na Malý Čepčín. V Ružomberku mám ešte rodičov a súrodencov. Aj keď tu už dlhší čas nebývam, je mi blízky a rada sa sem vraciam,“ uzatvára.
Medovníky z tohtoročnej súťaže:
Autorka titulnej fotografie – Janka Šefčíková
