Keď lietadlo padá…

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

Raz som v rámci oživenia odbornej prednášky rozprával študentom, ako sme na leteckom zájazde v bývalom Sovietskom zväze skoro havarovali.

Na vnútroštátnej linke smerujúcej niekde za Ural cestovali so mnou napospol komunistickí odboroví funkcionári z bývalého Československa. Dostal som sa medzi nich náhodou, lebo niektorý náhle odriekol a aby sa naplnil stanovený počet osôb, ktorý mala sovietska strana prijať, prišiel do našej školy príkaz dosadiť hocikoho. Aj obyčajného učiteľa nekomunistu.

A keďže som bol v zbore najmladší, náš riaditeľ, vysoký odborový funkcionár, určil mňa. Za pár hodín sa bolo treba zbaliť a utekať na rýchlik do Bratislavy.

„Papaláši“ v lietadle sa dobre bavili, popíjali, rozprávali ateisticky ladené vtipy a okázalo jeden pred druhým používali marxistickú rétoriku.

Keď pilot stratil zrazu kontrolu nad strojom a začali sme padať, v tej hrôze ani jeden z prítomných nekričal „Marx, Engels a Lenin zachráňte nás!“ Hodili sa na kolená, plazili sa po dlážke a prosili Boha o život. Všetci. Odrazu ani jeden nebol ateista.

Lietadlo sa našťastie podarilo vyrovnať a dostať do letovej hladiny, aby doletelo, kam smerovalo. Aj s oprašujúcimi sa funkcionármi zahanbenými jeden pred druhým.

Ukázalo sa, že tí, ktorí ateizmus ostentatívne hlásajú, ateistami vlastne nie sú. To najvnútornejšie v človeku koná v hraničných situáciách tak, ako mu prikazuje nesmrteľná duša. Túžba po Božej pomoci vytryskne spod balastu naučených fráz, prosí sa zúfalo a vrúcne ako nikdy.

Po prednáške ma na chodbe počkal jeden poslucháč s otázkou:

„Znie to neuveriteľne. Naozaj sa stalo?“

„Tak ako som rozprával.“

„No neviem… Uvažujem, ako by som konal ja,“ priznal sa študent.

„Niekto hlasno deklamuje vieru, iný ju popiera… No mali by sme si aspoň v dospelosti vyjasniť, kam sa zaradiť, ako chceme žiť svoj život. Či ako ateista alebo veriaci.”

„Ja sledujem všetko možné. Názory, teórie, súčasné trendy, náboženstvá… Zaujíma ma aj socializmus aj komunizmus, ranný i neskorý kapitalizmus, budhizmus, maoizmus, konfucionizmus, kresťanstvo… I s jehovistami som sa párkrát dal do reči. A čítal som aj ten ich časopis Strašenie vo veži. Ale zatiaľ ma nezverbovali.“

„Nedá sa len tak preplávať životom. Treba sa niečoho pridŕžať. Ináč sa utopíš.“

„Veď ustavične hľadám nejaké to presvedčenie. No zatiaľ neviem, či som marxista, či budhista, či jehovista…“

„Len dúfam, že nie satanista…“

„To určite nie som. Až tak náramne mi nešibe.“

Usmial sa.

„Musím začať cestovať lietadlom. Možno by ma až pri tom padaní napadlo, čo vlastne som.“

„Za tých pár sekúnd?“

„A nestihnem?“

„Potom už bude neskoro. Premýšľaj teraz! Kým je čas.“

Vyšlo v zbierke Iba tak V. (2014)

Ilustračná fotografia – freerepublic.com, zdroj – REUTERS/Beawiharta

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.