Stretne sa učiteľ, geodet, výtvarníčka, bývalý vodohospodár a redaktor. Nie, nie je to začiatok vtipu. Ide o hostí jubilejného 15. stretnutia ružomberských spisovateľov v moderátorskej réžii Radislava Kenderu.
Čitatelia s pokročilou diagnózou „knihomolenia“ by azda pritakali, že potulky po kníhkupectve či knižnici majú až terapeutické účinky (a to i bez toho, aby ste odtiaľ víťazoslávne odpochodovali s nejakým tým úlovkom pod pazuchou). Už len nezáväzné „obchytkávanie“ kníh a prechádzanie bruškami prstov po ich chrbte môže navodiť euforické stavy.
Kto pravidelne podniká podobné výlety, má už možno v oku knihy, ktoré vzišli z klávesníc ružomberských autorov. Len minulý rok ich vydali 27.
Slovo ako objatie čitateľa
Do lyrických vôd sa pustil Anton Péteri, činorodý poet, pôvodným povolaním vodohospodár. Hrdiť sa môže čerstvou básnickou zbierkou Jesenné verše.
Kniha Lýdie Kráľovičovej má potenciál utužiť vzťahy. S jej knihou Rozprávky pre najmenších si môže rodič uchmatnúť chvíľu pre seba so svojou ratolesťou, posadiť si ju do lona a predčítať jej príbehy o zvieracích hrdinoch, do ktorých autorka zašifrovala aj nejaké to poučenie. „Snažím sa hlavne pozdvihnúť lásku a dobro. Agresivitu, čierny humor či horor v mojich knižkách nenájdete,“ hovorí Královičová, ktorá si svoje výtvory aj sama ilustruje.
Svoju tvorbu prítomným predstavil tiež Milan Igor Chovan, profesiou učiteľ. „V škole dávame viac z intelektu. A ja som túžil dávať aj z duše,“ začína vysvetľovať, čo ho motivovalo k písaniu. Spoza katedry vraj na žiakov nemôže byť veľmi mäkký, pretože ak je v jeho záujme dobro študentov, vyžaduje si to aj istú mieru prísnosti. „Skutočná láska nehľadí na to, čo sa môjmu milovanému páči, ale na to, čo mu prospieva,“ prezradil svoje krédo. Preto siahol po literatúre, ktorá má podľa neho potenciál pohladiť dušu.
Chovan, ktorý má na konte už 21 knižných titulov, sa profiluje ako všestranný autor. Manévrovať vie naprieč žánrami, čo dosvedčujú aj minuloročné publikácie – Liptovské povesti, detskej cieľovke ulahodil rozprávkovou knižkou Zorka v kráľovstve škriatkov, priaznivci kníh s mytologickým nádychom si prídu na svoje pri jeho románe Tajomná Trója.
Keď vyučuje predavač farieb a lakov
Kým Chovan chce slovami pohladiť, Marián Mydlo, ďalší účastník podujatia, ich vie využiť aj ako výstražnú kontrolku. „Teraz sa aktivizujem v meste, píšem aj štipľavejšie blogy do Ružomberského magazínu,“ hovorí ružomberskej verejnosti známa tvár. Spätná väzba na jeho počiny sa rôzni. Kým jedni ho pochvalou za texty vo virtuálnom priestore pomyselne potľapkajú po pleci, nájdu sa jednotlivci, ktorí podobné nadšenie nezdieľajú a poznamenajú „toto si nemusel“.
Eduard Maták napísal knihy, dve televízne poviedky mu sfilmovali. Ako spisovateľ sa však netituluje. „Ja nie som spisovateľ. Som skôr rozprávač toho, čo sa stalo.“ V jeho tvorbe je minimum fabulované, námety totiž čerpal z vlastného života. „Popri svojej práci geodeta som spoznal veľa ľudí, dotýkal som sa histórie. Mal som veľa zážitkov, ktoré som chcel zvečniť.“
Svoje spomienky pretavil do najnovšej knižky Momentky bez objektívu. Čitateľ v nej môže nazrieť i do zákulisia školstva v 50. a neskôr 70. rokoch – ako v dôsledku politických previerok odišli zo škôl kvalifikovaní učitelia a nahradili ich napríklad vyučení remeselníci, ktorí prešli prázdninovým rýchlokurzom. Tak sa stalo, že výtvarnú výchovu vyučoval predavač farieb a lakov.
Prečítať si možno nielen úsmevne podané príhody z jeho života. Maták tiež zanechal knižnú stopu o likavskom rodákovi, po ktorej je aj pomenovaná ulica. V dokumentárno-historickom románe Kroniky poblúznených rokov priblížil katolíckeho kňaza Jozefa Kačku, ktorému za pacifistické a slovenské myslenie hrozil počas prvej svetovej vojny trest smrti.
Knižná „babica“
Medzi autormi v rohu nenápadne sedel Peter Mišák, popri množstve prívlastkov (spisovateľ, publicista, literárny vedec) aj „knižná babica“, ktorá redigovaním pomáha pri zrode kníh.
„Pomáhať knižkám na svet je veľmi krásna robota. Záslužná, ale aj namáhavá. Redaktor je na to, aby z peknej knižky urobil ešte krajšiu. Aby sa dobre čítala a mala hladký literárny text,“ vysvetľuje opodstatnenie redaktora vo vydavateľstve, ktorého úlohou je „vychytať“ literárne nedostatky.
Kým sa autori pustia do písania, musia mať už čo-to načítané. „Na redigovanie jednej knižky potrebujete prečítať štyrikrát toľko, ako je obsah knižky. Na napísanie jednej knižky potrebujete prečítať sedemkrát toľko, koľko je rozsah toho, čo chcete napísať,“ objasňuje Mišák.
Prítomní autori sčítaní sú, niektorí z nich boli už pri vzniku ružomberskej literárnej skupiny v 60. rokoch. „Každý z nás niečo písal, občas sme sa stretávali. V Malej dvorane v Kultúre sme mali stretnutie Konfrontácia, kde sme recitovali básne,“ hovorí Mišák o počiatkoch skupiny, ktorej súčasťou bol Kendera, zavše k nim zavítal i inžinier Maták.
Veľkým inšpiračným zdrojom pre nich bola generácia beatnikov. „Ale skutočné mozgy sa stretávali inde. Angličania majú kluby, kde si sadnú, drahú fajku si napchajú drahým tabakom, popíjajú drahú whiskey a trúsia múdrosť, ak sa im vôbec chce dačo vravieť,“ približuje Mišák, ako to chodievalo „vo veľkom“ svete spisovateľov.
Ružomberská obdoba skupiny literátov však kluby nemala, pľúca si drahým tabakom nezaťažovala, lebo na Slovensku vôbec nebol a na drahé fajky peňazí nebolo. A tak sa stretali pri pive. „Vždy sa nás tam zišlo šesť-sedem hláv, väčšinou to boli učitelia a múdri páni. Nešlo o to, liať do seba jedno pivo za druhým, ale rozprávať sa o mnohých veciach. A vždy sa bolo o čom,“ objasňuje Mišák priebeh literárnych stretnutí.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 1/2019.
Titulná fotografia – Ružomberskí autori uvádzajú do života jednu zo svojich kníh. Zdroj – Marián Mydlo
