Keď by oči nejedli, ale nos áno

Miroslava Cingelová z Černovej má recept nielen na tradičnú pochúťku, ale aj na úspech.  

Rozvoniavali ešte aj v autobuse. Ich výrazná aróma sa poľahky predrala aj cez steny batohu a usvedčovala ma, že sa so mnou na susednom sedadle vezie výslužka z Kultúrneho domu v Černovej.

Teda balíček z kráľovstva Miroslavy Cingelovej, ktorá tam so zohratým tímom troch šikovných žienok pečie medovníčky.

Rodáčka z Černovej pritom nepochádza z medovnikárskej rodiny. Otec hrával dlhé roky na husliach, starký bol dokonca primášom. Aj ona ako školáčka chodila na husle, avšak generačnú záľubu v nôtení na strunový nástroj nezdedila.

No za všetkým hľadaj ženu. A v tomto prípade mamu. Tá rada piekla, časom našla recept na medovníčky. Maškrty s charakteristickou vôňou napiekla, ale do zdobenia sa jej príliš nechcelo. Navyše, z času jej podstatne ukrajovala práca. A tak vizuálnym čarovaním poverila dcéru.

Vtedy sa 12-ročná Mirka vydala cestou samouka. „V tom čase vychádzal časopis Medovníčky, kde bolo pár ozdobených medovníkov. Fascinovalo ma to, no pri fotkách nebol žiaden popis. Tak som sa obrázkom pokúšala pripodobniť,“ rozhovorí sa o svojich počiatkoch v znamení „pokus-omyl“.

Aj teraz tvrdí, že nie je výtvarníčka a kresliť nevie. Keď však schytí do ruky kornútok, je to iné. S cukrovou polevou sa vie vyhrať.

Na čas šli medovníky bokom. Miroslava sa vydala, šla na materskú. No peniažkov bolo treba. S manželom začali piecť medovníky. Ukazovali ich známym, skúšali ich popredať. Siete rozhadzovala aj jej mamina, ktorá vzala dcérine pokusy na ukážku do práce.

Významnejší míľnik nastal počas kurzu agroturistiky. Lektorka jej vnukla myšlienku, či by sa pečením nechcela živiť. Návrh doma zožal podporu – manžel aj mama sa toho chytili a  vyzvedali, čo je na to treba.

Základná ingrediencia – chuť pracovať

Mirka sa spočiatku zdráhala. „Mala som ukončenú textilnú priemyslovku, čo s potravinárstvom nemalo nič spoločné. Keď som sa dozvedela, čo všetko to obnáša, povedala som si, toto robiť nebudem,“ približuje Cingelová. Napokon ju nahovorili. S vybavovaním potrebných dokumentov jej pomáhal rodinný známy, ktorý v tom čase prevádzkoval bryndziareň.

Po trištvrteročnom „turné“ po úradoch už mala všetky doklady, otvorila si živnosť a našla priestory. Rodiskom medovníkov sa stal Kultúrny dom v Černovej. Ak si myslela, že dovtedy to bolo ťažké, teraz úroveň obtiažnosti ešte stúpla.

Začínala bez jediného stroja, telefónu či auta. Keď jej prvýkrát prišli na kontrolu z inšpekcie, starší pán sa rozhliadol po miestnosti a spytoval sa: „Kde máte nejaké zariadenie? – Aké zariadenie? – No nejaké stroje… – Však mám válok,“ opisuje Cingelová s miernym pobavením pamätný dialóg.

Iba pri válku však ďalej ostať nemohla, požiadala o dotáciu aspoň na najnutnejšie zariadenie. Dostala návratný a nenávratný finančný príspevok. „Keby nebola podmienka, že musím dva roky odrobiť, určite by som tu dnes nestála,“ priznáva Cingelová, ktorá pečie už 23 rokov. „Teraz už mám určitú predstavu, skúsenosti. Viem, čo a ako. Ale vtedy som mala len chuť robiť, nič iné.“

To ste nemohli zvládnuť bez toho, aby vás to bavilo, nadhadzujem. Medovnikárka pritakáva. „To bol môj hnací motor. Dnes to možno chýba. Veľa ľudí sa pozerá na to, koľko na tom zarobí. Keby som sa na medovníky pozerala cez peniaze – áno, mňa a moje kolegyne to živí – ale keby som nasledovala iba vidinu peňazí, tak určite skončím. Veľmi rýchlo,“ konštatuje Cingelová, ktorej výrobky dnes putujú aj do zahraničia.

Ako darček

Cingelová ma sprevádza po výrobni a miestach, kde skladujú už hotové medovníky. Všadeprítomná vôňa spôsobuje, že ani sýty žalúdok nie je záruka, aby ste sa po dobrotách nechceli vrhnúť.

Nahliadli sme do miestnosti, kde sú uskladnené čerstvé medovníky.

Pohladenie čuchových receptorov je predzvesťou ulahodenia aj tým chuťovým (čo vám budeme hovoriť, novinárska práca má občas aj takéto privilégiá). Klasické hnedé medovníky pečú podľa „upgradeovaného“ maminho receptu. Cesto obsahuje kakao, tuk, med a päť druhov korenín. Biele cesto je jemnejšie, bez kakaa, s dvomi druhmi korenín. Tieto medovníky dopĺňajú slivkovým lekvárom, hrozienkom či orieškom. Konzervanty tam nenájdete.

Okrem klasických dobrôt ukazuje aj špeciálne ozdobené, ktorých je človeku až ľúto spráskať. Všetko je to pritom ručná práca. Majú i stroje, ale tie sú miešacie. „Ak si niekto myslí, že zapne stroj a ten chrlí hotové medovníky, je na omyle. Každý a jeden medovník musí prejsť rukou,“ usmieva sa Cingelová a dodáva, že taká práca musí človeka napĺňať a musí k nej mať vzťah.

„To, čo sa robí rukami a láskou, sa prenáša aj do výrobku. A neplatí to iba pre remeslá. Ak vás to baví, na tej robote je to vidno,“ razí si filozofiu medovnikárka, ktorá prezentuje svoje výrobky na folklórnych a remeselných jarmokoch. V lete ju často vídať aj vo Vlkolínci.

Väčšinou funguje formou objednávok. Ľudia zvyknú nájsť jej výrobky na internete, prípadne zaúraduje staré dobré ústne podanie. Niektorí zavítajú priamo do výrobne.

Pečie motívy vianočné, veľkonočné, ale aj na želanie. Medovník je totiž nielen pochúťka, ale má potenciál stať sa aj originálnym podarúnkom. A  ľudia vtedy prichádzajú s vlastnými nápadmi, čo by mohlo byť na maškrte zobrazené.

„Dobre sa mi robia objednávky, ktoré sú osobné,“ vysvetľuje Cingelová. Jedna zákazníčka mala dcéru v Amerike, ktorá na sviatky nemohla prísť domov. Jej mama nechcela obyčajný motív, tak tam pridali tunajšiu prírodu. Nech jej pripomenie domovinu. „Ja to dievča síce nepoznám, možno ho v živote neuvidím. Chcem ale, aby človeka medovník potešil, keď ho dostane,“ hovorí.

Kdekoľvek možno kúpiť srdiečko či medovník s venovaním „maminke“ alebo „milovanej“. Cingelová sa však usiluje, aby bol darček čo najosobnejší. Radí pridať aj meno či prezývku. „Keď na niečom nájdete svoje meno, je to iné. Veľmi rada dávam na výber aj z viacerých veršíkov, ktoré by obdarovaného najviac vystihovali,“ radí, ako sa vyhnúť tuctovosti.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 4/2019.

Titulná fotografia – Medovnikárka Miroslava Cingelová vo výrobni v priestoroch Kultúrneho domu v Černovej.

Som študentkou žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Po stáži v sekcii zahraničného spravodajstva denníka SME ma viac zaujíma domáce dianie, aj v regióne, ktorý mi je už štvrtý rok prechodným domovom.