K blížiacej sa storočnici ružomberského skautingu. 5. časť. Václav Rubeš (Akela) – vedúca osobnosť ružomberského a slovenského skautingu. „Ja som odchovancom Baden-Powella a nie Pioniera“

V posledných dvoch častiach seriálu sa čoraz častejšie objavovalo meno Václava Rubeša, vedúceho zboru ružomberských skautov a tiež náčelníka Slovenského skautingu (1990 – 1994). Rád by som sa o tejto významnej osobnosti – o tomto významnom Ružomberčanovi, o ktorom možno ani mnohí, (predovšetkým tí mladší) netušia, podrobnejšie zmienil.

V. Rubeš sa narodil 29. januára 1930 vo východočeskej Lomnici nad Popelkou, kde vychodil aj tunajšiu meštiansku školu. Bol synom obecného učiteľa a zároveň bol najstarším zo štyroch súrodencov. So skautingom začal už v pomerne mladom veku – ako 8-ročný v skautskom oddiely v Novej Vsi nad Popelkou. Nanešťastie necelé dva roky do začatia druhej svetovej vojny boli príliš krátke na to, aby ako mladý zapálený skaut mohol naplno nerušene vychutnávať čaro skautingu a táborenia v prírode. Našťastie tu bol jeho otec, ktorý bol sám v mladosti vedúcim skautského oddielu, a ktorý mladého „Vaška“ povzbudzoval, aby aj napriek nepriazni doby, ostal verný skautským ideálom a zásadám.

Určite aj otcovo vedenie a tragické udalosti, ktoré hýbali svetom na neho zapôsobili tak, že sa ku koncu vojny (len ako 14 – 15-ročný chlapec) aktívne zapojil (ako spojka) do protinacistického odboja v partizánskom oddiely „Kozlov“ (činnosť tohto oddielu nadporučíka Kozlova sa spomína napríklad tu: <https://dennikn.sk/blog/1357037/slovenske-narodne-povstanie-5-diel-juzny-smer/>).

Po skončení vojny začal okamžite, medzi prvými, organizovať v rodných Čechách obnovenie skautských oddielov. Súčasne až do roku 1948 pracoval ako praktikant v drogérii Karla Krejcara. V júni 1945 absolvoval radcovský kurz pre budúcich skautských vodcov a hneď na to bol zvolený za zástupcu vodcu zboru v Novej Vsi nad Popelkou. Sám viedol tých najmenších – “vĺčatá”. Roky 1945 – 48 sa niesli v znamení akejsi polodemokracie a postupnej totalizácie celej spoločnosti (predovšetkým po parlamentných voľbách v roku 1946). Skauting (Junák) v povojnovom Československu postupne naberal na sile, čo neušlo pozornosti čs. komunistom. Tŕňom v oku bol predovšetkým Gottwaldovmu blízkemu spolupracovníkovi a akademikovi – Dr. Zděnkovi Nejedlému, o ktorom som už v niektorej z predchádzajúcich častí písal.

Je veľmi pravdepodobné, že počas konca vojny a najmä tesne po jej skončení, nadviazal mladý Václav priateľstvo s tunajšími ružomberskými skautmi, ktorí sa rovnako zapojili do odboja. Píšem o tom preto, lebo bol v roku 1946 spolu s ostatnými Ružomberčanmi – skautmi (ako Neružomberčan) vyznamenaný Junáckym krížom “Za vlasť 1939 – 1945”, v hodnosti bronzového stupňa. Spolu s ním boli strieborným a bronzovým stupňom tohto skautského vyznamenania ocenení aj: Ján Gronský, Ladislav Sleziak, Ján Sviežený a Jaroslav Zanvit. Taktiež bol ocenený medialou “Účastníka odboja” II. stupňa. V roku 1947 absolvoval Lesnú školu, ktorá sa konala v prostredí Českého raja, v oblasti Prachovických skál. Aj vďaka absolvovaniu uvedeného kurzu, ktorý mu pomohol rozšíriť metodicko-pedagogické znalosti, bol mladý Václav už o rok neskôr poverený funkciou vedúceho skautského zboru. Zverenú funkciu zastával čestne a naplno až do oficiálneho zákazu skautingu (13. septembra 1950). V roku 1954 zakončil štúdium maturitou na Vojenskom zdravotníckom učilišti. V rokoch 1954 – 1956 absolvoval vojenskú prezenčnú službu v Hradci Králové. Po jej skončení sa v roku 1956 natrvalo usadil v Ružomberku. O dva roky neskôr sa oženil.

V tom čase už bol ostro sledovaný agentmi ŠTB a predvolávaný na výsluch za vykonštruovanú údajnú protištátnu činnosť. ŠTBáci mu dokonca viackrát urobili domovú prehliadku, pričom mu skonfiškovali všetky časopisy, kroniky, odznaky, či ďalšie predmety spojené so skautskou činnosťou. Zabavili mu celú skautskú knižnicu. Ako profesionálny vojak ČSĽA (pôsobil ako inštruktor zdravotnej služby) znášal represie komunistického režimu tvrdšie už od roku 1960, kedy bol z armády v hodnosti poručíka oficiálne prepustený. Následne sa mu podarilo zamestnať na Oddelení zdravotníckej výchovy Okresného ústavu národného zdravia v Ružomberku (kde pôsobil až do začiatku 70-tych rokov, odkiaľ ho tiež po druhej vlne represií vyhodili). Aj napriek prepusteniu z armády a vedomiu si dôsledkov, pokračoval od roku 1960 v šírení skautských myšlienok ako inštruktor pod hlavičkou miestnych Turistických oddielov mládeže (TOM).

8 rokov aktívnej činnosti medzi mládežou bolo začiatkom procesu, ktorý začal v marci 1968 pri druhom pokuse o obnovu skautingu v meste. 19. apríla 1968 sa po skončení prípravnej schôdze tak aj stalo. V. Rubeš bol zvolený za okresného náčelníka a prakticky hneď na to aj za vodcu Podtatranskej skautskej oblasti.

Eufória zo znovu získanej (aspoň čiastočnej) slobody ale netrvala dlho.

Už zanedlho po Auguste 1968 nastala doba temna, veľmi podobná tej z 50-tych rokov. Husákovsko-biľakovská normalizácia tvrdo zasiahla do životov mnohých občanov a neobišla ani rodinu Rubešovcov. Václav a jeho rodina boli vystavení štbáckej šikane. Nasledovalo opätovné prepustenie zo zamestnania a znášanie príkorí, ktoré museli Rubešovci vystáť až do Revolúcie Novembra 89. Okrem iného, jeho obe dcéry nemohli pokračovať vo vybraných štúdiach. Václavovi sa až po troch rokoch od prepustenia v roku 1970 podarilo získať aspoň aké-také zamestnanie. Uplatnil sa na sociálnom odbore NsP v Ružomberku, kde nastúpil v októbri 1973.

Ďalších viac ako 20 rokov sa nieslo v znamení ilegality a vedomia neustáleho sledovania zo strany miestnych komunistických funkcionárov a nasadených špicľov. Našťastie prišiel November 89 a s ním aj vytúžená sloboda. Sloboda slova, zhromažďovania sa, sloboda ktorá so sebou priniesla aj koniec zatajovania informácií a prenasledovania politických a náboženských odporcov režimu.

Už v januári 1990 započal iniciatívu za obnovenie skautingu nielen v Ružomberku, ale aj na Slovensku. Bol zvolený za okresného vodcu a tiež za inštruktora Slovenskej lesnej školy. V máji 1990 bol na žilinskom sneme zvolený za kmeňového náčelníka a na ďalšom sneme ho prítomní delegáti zvolili za náčelníka Slovenského skautingu (túto funkciu zastával až do apríla 1994). V rokoch 1990 – 1995 sa výraznou mierou spolupodieľal na obnove a ukotvení slovenského skautingu v jeho medzinárodných štruktúrach. Vo februári 1997 otvoril po dlhých a náročných prípravách v Ružomberku Skautské múzeum, ktorého sa stal prvým správcom. V 2003-ťom stál za iniciatívou vzniku slobodnej Skautskej univerzity – metodicko-organizačného centra pre výchovu a vzdelávanie inštruktorov skautingu. Slobodnej preto, lebo podobná iniciatíva (na spôsob súkromných a tajných prednášok) existovala v gottwaldovskom Československu medzi väznenými skautmi už v 50-tych rokoch – viď <https://www.mistapametinaroda.cz/?id=82&lc=cs>.

V. Rubeš zomrel v hodnosti majora vo výslužbe 15. októbra 2012 (v Ružomberku?). Okrem ocenení, ktoré už boli spomenuté, získal aj viaceré iné čestné vyznamenania a ocenenia. V roku 1998 mu Slovenský Červený kríž udelil najvyššie čestné vyznamenanie: “Medailu Henryho Dunanta”. V roku 1999 mu bol udelený Pamätný diplom Ministerstva národnej obrany SR a mnohé ďalšie (celý zoznam je uvedený tu: <https://www.pametnaroda.cz/sk/rubes-vaclav-20120918-0>).

Ja si na neho pamätám veľmi živo. Aj napriek veľkému vekovému rozdielu (mohol by mi byť starým otcom) pôsobil na mňa uvoľnene, bez nadradenosti. Samozrejme, mal som voči nemu rešpekt, ale nie až taký, ktorý by zväzoval. Mal dar a charizmu pracovať s mládežou a určite to nebolo len skúsenosťami a počtom odpracovaných rokov, ktoré mládeži venoval. Myslím si, že také niečo musí mať človek v sebe. Dodnes si pamätám, ako mi odovzdával o dva čísla väčšiu skautskú košeľu a odznak. Bol výborný organizátor a inštruktor. Rovnako bol nadaným historikom-samoukom. Vedel stmeliť kolektív. Bol to človek, ktorý by sa v mladom veku v demokratickom štáte a za priaznivých okolností uplatnil vďaka nadaniu a húževnatosti takmer všade.                        V neposlednom rade sa celý život držal zásad a ideálov, ktorým naplno veril, a vďaka ktorým sa v neskoršom veku dočkal vytúženého pocitu zadosťučinenia, spokojnosti a radosti. Som si istý.

Aj preto som sa pokúsil vytvoriť na základe dostupných zdrojov jeho vierohodný profil.

V. Rubeš je významnou osobnosťou, ktorá sa natrvalo zapísala do dejín Ružomberka, a preto si zaslúži, aby o ňom Ružomberčania vedeli, a aby mu venovali aspoň pamätnú tabuľu, či bustu (ku príkladu taký povojnový ničiteľ čs. Junáka a čs. akademického školstva, spomínaný Z. Nejedlý, má v rodnej Litomyšli dokonca sochu v životnej veľkosti na podstavci…, k “akademickým aktivitám” súdruha Nejedlého podrobnejšie v tejto najnovšej publikácii: <https://www.academia.cz/dejiny-ceskoslovenske-akademie-ved-i-1952-1962–franc-martin–academia–2020>).

Stojí za úvahu, či chceme, aby tí, čo dlhé desaťročia trpeli príkoria druhých – boli doslova dupaní…, neprávom upadli do zabudnutia, a naopak, tí ktorí si nezaslúžia, aby sa o nich vôbec hovorilo, sú ako gottwaldovskí totalitní prisluhovači neprávom glorifikovaní. Je to naozaj na zamyslenie….

Týmto by som ukončil celý seriál venovaný histórii ružomberského skautingu, ktorého storočnicu si pripomenieme v marci budúceho roku (2021). Zároveň by som sa chcel poďakovať pánovi Jurajovi Balážovi zo Skautského múzea Václava Rubeša v Ružomberku za pomoc a ústretovosť pri hľadaní archívneho materiálu k tomuto seriálu. Pevne verím, že skauting sa bude v meste aj naďalej rozvíjať, pretože je jeho súčasťou. 100-ročnou súčasťou miestnej spoločnosti, ktorú napomáhal formovať a ktorú prostredníctvom sebevlastných ideálov a hodnôt posúval v časoch dobrých aj zlých (tých bolo viac) vpred.

Václav Rubeš – Dielo

Almanach. 75 rokov skautingu v Ružomberku (1921 –1996). Vydal 1. Zbor Slovenského skautingu v Ružomberku. Ružomberok: Tesfo, 1996.

Brožúra Po rokoch temnôt

Brožúra Spomienky na Jestřába a jeho letné tábory. 2008

Brožúra Boli pri tom. 2008

Brožúra Ružomberskí skauti na MS 1970 FIS. 2009

Inicioval a vo februári 1997 založil a dlhé roky viedol Skautské múzeum v Ružomberku (Múzeum bolo vo februári 2013 premenované po ňom na jeho počesť).

Igor Strnisko

Zdroj titulnej fotky: Almanach, s. 69. V. Rubeš (prvý zľava) na IV. skautskom sneme v Žiline v máji roku 1990.

ZDROJE

Krátené a doplnené podľa: RUBEŠ, Václav: Almanach. 75 rokov skautingu v Ružomberku (1921 –1996). Vydal 1. Zbor Slovenského skautingu v Ružomberku. Ružomberok: Tesfo, 1996. 114 s.

INTERNETOVÉ ZDROJE

GRÚŇOVÁ, Alexandra: Václav Rubeš (1930). Referát Oral history 03/2018.

Dostupné online: < https://www.upn.gov.sk/sk/vaclav-rubes-1930/>

FOLDYNA, Tomáš: Major v.v. Václav Rubeš (1930 – 2012). 2012. Projekt Pamäti národa.

Dostupné online: <https://www.pametnaroda.cz/sk/rubes-vaclav-20120918-0>

<https://dennikn.sk/blog/1357037/slovenske-narodne-povstanie-5-diel-juzny-smer/>

<https://www.mistapametinaroda.cz/?id=82&lc=cs>

<https://www.academia.cz/dejiny-ceskoslovenske-akademie-ved-i-1952-1962–franc-martin–academia–2020>

Zaujímam sa o históriu. Rád cestujem a čítam knihy s výpovednou hodnotou. Občas si vyšlapem na niektorý z okolitých vrchov Ružomberka. Článkami z regionálnych dejín sa snažím čitateľom priblížiť menej známe osobnosti, či udalosti z dejín dolného Liptova.