Veľké politické zmeny, ktoré sa udiali na jeseň 1989, podnietili niekdajších skautských činnovníkov k opätovnému, už tretiemu, povojnovému úsiliu o obnovenie skautingu v meste.
Ako keby tomu ani oni sami nechceli uveriť. Z toho čo je uvedené v almanachu som nadobudol dojem, že po neblahých skúsenostiach s obnovou hnutia koncom 60-tych rokov, aj oni sami k tomu pristupovali s už vačším rešpektom/dešpektom (aspoň v prvých mesiacoch po páde režimu).
Čo je po ich skúsenostiach s Husákovou normalizáciou, spojenou s domovými prehliadkami a vypočúvaniami skautských funkcionárov, samozrejme pochopiteľné. Určite sa aj v ich mysliach vynárali otázky súvisiace s tým, ako to nakoniec dopadne. Našťastie, dopadlo do dobre.
Prvé oficiálne stretnutie skautských činnovníkov po vyše 20-tich rokoch sa uskutočnilo 6. januára 1990 v pracovni Václava Rubeša na štadióne. Prítomní boli Karol Klváček a Eduard Janíček. Na druhom stretnutí, ktoré sa uskutočnilo 11. januára, prišli už aj Ján Jaššák a Marián Lejava. Tu už sa zadeľovali konkrétne úlohy. Počas tretieho stretnutia informoval Rubeš zúčastnených o záveroch porád slovenského náčelníctva skautingu, ktoré sa uskutočnili v Žiline v dňoch 13. a 29. decembra 1989 a 18. januára 1990. Súčasne prítomným oznámil rozhodnutie Ministerstva vnútra SSR, ktoré Junáka oficiálne legalizovalo.
Po tomto stretnutí už nasledoval celý rad organizačných porád a schôdzí, z ktorých možno poukázať na kurz pre skautov, ktorý sa uskutočnil v dňoch 06. – 08. apríla 1990 v chate na Ostrom pri Kysuckom Novom Meste. S prednáškou tam vystúpil aj ružomberský vodca Rubeš. Čo však bolo dôležitejšie – 12. apríla sa o 16:00 hod uskutočnilo prvé stretnutie skautov s ružomberskou verejnosťou (viď titulné foto k článku). Zúčastnilo sa ho 46 detí a mládeže. Organizátorov podujatia prišiel podporiť aj náčelník slovenského Junáka – Dr. Ivan Janček zo Žiliny. Podujatie malo úspech, pretože už o mesiac v Ružomberku fungovali 3 samostatné skautské oddiely (vedúci: Martin Vecko, M. Lejava a J. Jaššák) a 1 oddiel skautiek (vedúca: Dr. Viera Matisová). Koncom mája bol do Žiliny zvolaný IV. skautský snem, na ktorom zvolili prítomní delegáti V. Rubeša za kmeňového náčelníka. Všetko prebiehalo za pochodu a s odstupom času – dalo by sa povedať, že aj dosť rýchlo. Ako keby všetci chceli urýchlene dobehnúť všetko to zameškané.
Na konci júla toho istého roku sa uskutočnil aj prvý slobodný skautský tábor po vyše 20-tich rokoch…, na tom istom mieste ako v roku 1970 – v lokalite Teplô pri Liptovských Revúcach, ale tentokrát „na placi“ za riečkou Revúcou (o 9 rokov neskôr som sa toho podobného tábora na tom istom mieste zúčastnil aj ja). Tábor nazvali ružomberskí skauti „Táborom splnených snov“. Mali ho aj slušne vybavený a nechýbalo mu nič – podsady, stany, hangár, prístrešok nad kuchyňu a vojenská poľná kuchyňa. Ukážkový tábor, ktorý sa zapáčil aj vodcovi Slovenskej lesnej školy (SLŠ) – Maršálovi natoľko, že po skončení táborenia 4. augusta, prenechali Ružomberčania toto miesto „novým osadníkom“ zo SLŠ. Po skončení táborenia bol celý inventár starostlivo uskladený na dvore a v pivnici u M. Lejavu. 14. septembra 1990 sa V. Rubeš zúčastnil spoločne s delegáciou Slovenského skautingu na stretnutí s novým prezidentom Václavom Havlom na Pražskom hrade. Táto udalosť je zaznamenaná aj na fotografiách.
Do nového roka 1991 vstúpili ružomberskí skauti založením novej odbornej knižnice v miestnej klubovni. Podarilo sa im usporiadať aj niekoľko výletov – zimný – k Brankovskému vodopádu a májový – na Vlkolínske lúky za Ružomberkom.
Zaujímavosťou bolo aj to, že skauti sa v júni 1991 podieľali na výstavbe tábora pre TOM (Turistický oddiel mládeže), za ktorý získali 5000 Kčs – boli to ich prvé zarobené peniaze. V ten istý mesiac sa ružomberskí skauti zúčastnili na čs. skautskej výstave v Prahe a v Roztokoch pri Prahe. Na Vyšehradskom cintoríne navštívili a položili kvety na hroboch A. B. Svojsík a Vlasty Koseovej (o nej som písal v minulých častiach seriálu). Aj tohto roku v lete táborili ružomberskí skauti na známom mieste v Teplom pri Revúcej. Ružomberskí skauti obnovili aj medzinárodnú spoluprácu, keď 3. augusta t.r. hostili v ružomberskej reštaurácii Centrum švajčiarsku skautskú delegáciu, vedenú Mariannou Wenkerovou.
Rubeš bol ako skautský archivár a historik veľmi aktívny a prezieravý. Uvedomoval si dôležitosť tradície pri obnove skautingu v meste (ktorá mu dávala prirodzenú legitimitu) a tiež pre jeho zachovanie do budúcna. Preto zvolal na 15. septembra 1991 schôdzu oddielu Oldskautov, za účelom bližššieho spoznania sa. Už po mesiaci – 17. októbra 1991 sa oldskauti zišli znovu. Tu už boli požiadaní o spoluprácu pri získaní časopisov, fotografií, korešpondencie, odznakov, či iných upomienkových predmetov dokumentujúcich 70. výročie vzniku skautingu v Ružomberku. Táto zbierka bola tiež akousi predprípravou ku vzniku budúceho múzea ružomberského skautingu, založeného 22. februára 1997 práve ním.
Rok 1991 bol aj začiatkom tradície, ktorá pretrvala dodnes. Ružomberskí skauti vtedy prvýkrát prevzali na Železničnej stanici v Ružomberku Betlehemské svetlo od bratislavských skautov. V novom roku 1992 sa tunajší skauti zúčastnili zimného výletu ku Brankovskému vodopádu. Tento rok je ale na zaznamenané udalosti v celku skúpy – oproti predchádzajúcim rokom. V kronike je zaznamené zborové stretnutie na sviatok patróna skautov – sv Juraja, ktoré sa uskutočnilo 30. apríla v zasadačke Komunálnych služieb.
Ružomberskí skauti táborili aj tohto roku „na svojom fleku“ v Teplom. 1. oddiel ale táboril inde – v Hutách pod Bielou skalou, spoločne s batizovskými skautmi. Pre zaujímavosť dodám, že tábor v Teplom prevzali od ružomberských skautov po skončení ich táborenia francúzski roveri zo Scout de France. Medzinárodná spolupráca u ružomberských skautov nebola nikdy deklarovaná len na papieri, ale vždy, tak ako má byť – skutkami. Aj tohto roku sa v predvianočnom čase zúčastnili ružomberskí skauti rozvozu Betlehemského svetla.
V novom roku 1993 privítali Ružomberčania poľských kolegov – „harcerov“ vo svojej klubovni. Veľkou udalosťou bola tiež návšteva európskeho náčelníka českých a slovenských skautov v exile – Miloša Miltnera (Jestřába), ktorý navštívil ružomberských skautov 04. júna 1993 po príchode na Slovensko zo Švajčiarska. Rok 1993 bol pre Ružomberčanov aj rokom zmeny. Po troch letných táboroch v Teplom pri Liptovských Revúcach, táborili tunajší skauti na okraji važeckých lesov pod Kriváňom, blízko Mlyničnej vody. Hlavnú zásluhu mal na tom vedúci V. Rubeš, ktorý vyjednal dohodu medzi TANAP-om a Slovenským skautingom (ktorý de facto aj z pozície náčelníka zastupoval). Udalosti, ktoré sa odohrávali v tábore, priblížili skauti v táborovom časopise Hlas Tábora. Zachovala sa aj bohatá fotodokumentácia. Z pohľadu historika je to potešiteľné a určite išlo cielene aj o akúsi „reminiscenciu“ predvojnového táborového časopisu FANTOM-A TÁBORA, ktorý koncom 30-tych rokov písal „Hobo Lenivý“ (Karol Belák-Berger). Ilustrácie kreslil a tlačil „Veľký Gibic“ (Karol Galuška?). „Sponzorom“ časopisu bol otec jedného zo skautov – Miroslava Hodoša – František Hodoš.
Po skončení táborenia čakala Ružomberčanov ešte jedna s napätím očakávaná akcia. Tentokrát v zahraničí – na európskom Eurojam-e 93, v tábore pri belgickom Olloy-sur-Virion. Pozvánku obdržali Ružomberčania od francúzskych skautov-roverov, ktorým v predchádzajúcom roku uvoľnili miesto svojho tradičného letného táborenia v Teplom a oni sa im odvďačili pozvánkou na toto podujatie. Aby tých akcií nebolo málo, v čase od 30. júla do 10 augusta 1993, absolvovali dvaja Ružomberčania: Ivan Šóš a Michal Milla Slovenskú lesnú školu v Petroviciach. 16. december 1993 bol pre tunajších skautov obzvlášť výnimočný, pretože vtedajší primátor Ružomberka – Julián Helko odovzdal na Mestskom úrade do rúk zastupujúceho vodcu Štekra, zástavu 1. zboru Slovenského skautingu v Ružomberku. Do konca roka sa podľa zápisu v kronike neudialo už nič výnimočné. Ružomberčania ho zakončili tradičným rozvozom Betlehemského svetla.
V marci 1994 zomrel prvý náčelník slovenského skautingu – Dr. Miloslav Stržinek. Na pohrebe sa v zastúpení ružomberských skautov zúčastnil V. Rubeš, ktorý nad rakvou zosnulého predniesol aj spomienkovú reč. Sviatok sv. Juraja oslávili ružomberskí skauti na VI. sneme v Bratislave. Aj tohto roku táborili Ružomberčania v dňoch od 01. do 10. júla „na svojom fleku“ za Revúcou. Ich hosťami boli aj pražskí skauti. Avšak prvý oddiel táboril opäť samostatne, tentoraz v Studničnej pri Komjatnej. Po skončení tábora, čakala na tunajších skautov ešte jedna vačšia akcia s medzinárodným presahom, na ktorú sa možno aj niektorí tešili viac ako na samotný tábor – medzinárodné stretnutie skautov v kempe Bla Sommer pri dánskom Hostrupskom jazere. Z tohto pobytu sa zachovala aj početná fotodokumentácia. Určite mnohých potešili aj nadviazané priateľstvá, či suveníry.
Koncom novembra 1994 nadviazali tunajší skauti prostredníctvom V. Rubeša spoluprácu s vtedajším riaditeľom štátneho gymnázia Dr. Františkom Dianom. Obe strany sa dohodli na využívaní telocvične a šatne pre skautov každý piatok poobede. Gymnázium svoje priestory poskytlo bez akejkoľvek požadovanej úhrady. Určite išlo z Rubešovej strany aj o akúsi „reminiscenciu“ – však práve v priestoroch ružomberského štátneho reálneho gymnázia sa zrodil tunajší skauting a tu došlo aj k jeho povojnovému obnoveniu. Samozrejme, nie v „novej budove“ na Moyzesovej, ale hore na rínku. S činnosťou neustávali skauti ani koncom roka. V nedeľu – 4. decembra 1994 usporiadal vodca ružomberských skautov – V. Rubeš pre členov roverského oddielu pri vojenskej posádke v Ružomberku spoznávací výlet za históriou hradu Likava.
Podobne aj rok 1995 bol plný športových a kultúrno-spoločenských podujatí. 25. marca sa 2. oddiel zúčastnil spoznávacieho výletu na Dubovské lúky a na hrad Likava. 5-ho apríla si tunajší skauti pripomenuli 50. výročie oslobodenia Ružomberka pri Pamätníku Padlých hrdinov položením spomienkovej kytice. 21. apríla sa zúčastnili na otvorení Björnsonovho domu (aktuálne sídla, klubovne a múzea). 17. a 18. júna 1995 sa v Teplom uskutočnil radcovský kurz s táborovým prenocovaním, na ktorom sa prítomní dozvedel viac o praktických znalostiach z táborenia. Následne ružomberskí skauti prepožičali svoje táborisko skautom zo Šumperku a sami tento rok táborili od 15. júla v podhorí Vysokých Tatier.
XVIII. svetového JAMBOREE, ktoré sa konalo od 01. do 08. augusta v holandskom Drontene, sa ružomberskí skauti pre nedostatok financií nezúčastnili (ako to na otváracom ceremoniály vyzeralo, si môžete pozrieť v odkaze: <https://www.youtube.com/watch?v=ZuVNr2zYeRc>). 14. októbra 1995 sa v Žiline konal mimoriadny VII. Snem slovenského skautingu, na ktorom sa za Ružomberčanov zúčastnil Daniel Hýsek z Vavrišova. Rok 1995 bol výnimočný aj v tom, že sa vedeniu ružomberského skautingu podarilo nadviazať spoluprácu s rakúskymi skautmi, konkrétne s Ing. Edbertom Aschlerom, vedúcim skautov z mestečka Maria Enzersdorf pri Viedni. A tak sa na jeseň toho roku zúčastnila 10-členná skupina ružomberských skautov výletu do Enzersdorfu. Obratom navštívil Ružomberok aj Ing. Alscher, ktorý navštívil Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry vo Vlkolínci. Podobne ako iné roky, aj rok 1995 už tradične zakončili ružomberskí skauti rozvozom Betlehemského svetla po Ružomberku a do okolitých dedín. Rokom 1995 končia aj zápisy z almanachu. Nekončí však celý príbeh. Nakoľko nemám potrebný prístup k ďalším archívnym materiálom dokumentujúcim činnosť zboru v rokoch 1996 – 2000, doplním túto periódu z osobných spomienok na dva tábory, ktorých som sa zúčastnil v rokoch 1998 a 1999.
V roku 1998 som sa zúčastnil tábora, ktorý sa uskutočnil v Čutkovskej doline, vtedy ešte absolútne nedotknutej terajším masovým cestovným ruchom a turizmom. Jediný objekt, ktorý tam stál, bol známy bufet – Fatranka na začiatku doliny. Do Čutkovskej doliny chodili relaxovať predovšetkým miestni Ružomberčania, čo vzhľadom k počtu návštevníkov doliny bolo aj šetrné k okolitej prírode a nie tie masy turistov dnes…, to bolo len malé odbočenie. Samotný tábor stál trochu vyššie nad vodnou nádržou, bokom od cesty na lúke za potokom (s potešením som pri letných prechádzkach zistil, že na tom istom mieste táboria skauti aj dnes). Vtedy tam naozaj prešlo len pár ľudí… Ak som ich za týždeň napočítal 10. Ako to už býva, súčasťou táborenia boli hry, aj praktické ukážky z lesnej školy – uzly a pod. Podobne tomu bolo aj tu. Zážitkom bol aj výlet na fatranský hrebeň a na vrch Tlstá. V horúcom lete sme okrem výletov do okolitých lesov trávali čas aj kúpaním v potoku. Mne sa páčili aj večerné stretnutia pri táborom ohni, kde vedúci zhodnotili deň, odprezentovali plán na ten ďalší a zaspievali sa táborové pesničky. Každý účastník tábora mal službu v táborovej kuchyni a pri nočnej stráži. Myslím, že tohto tábora sa zúčastnili aj skauti z Čiech. Celkovo to bol veľmi vydarený tábor.
Druhý tábor, ktorého som sa zúčastnil, bol v Teplom pri Revúcej v roku 1999. Ten bol od predchádzajúceho odlišný tým, že asi v polovici táborenia začalo výdatne pršať a pršalo až do konca, tak že sme sa brodili v blate, ktoré bolo všade, aj v stanoch. V úvode to ale ešte vyzeralo dobre. Vybudovala sa lavička cez Revúcu (z dvoch, či troch ohobľovaných kmeňov), na podsady stanov sme zavesili celty, vybudovala sa provizórna kuchyňa a jedáleň, ktorou bol poľný vojenský stan. Súčasťou tábora bolo aj típí, ktoré stálo trochu bokom, a v ktorom sme sa počas upršaných večerov stretávali. Čas sme si krátili aj futbalom, ktorý sme hrali na provizórnom poľnom ihrisku pri vstupe do Vyšných Revúc. Súčasťou táborenia bolo aj spoznávanie bylín, ktoré rástli na lúke a uzly. Ja som pomáhal aj v kuchyni. Oba tábory boli vydarené a rád na ne spomínam.
Pokiaľ by som mal zhodnotiť túto dekádu skautskej histórie v Ružomberku, tak už v roku 1990 bolo zrejmé, že to, po čom tunajší nadšenci dlhé desaťročia túžili, sa im pádom komunistického režimu v Novembri 1989 splnilo. Koniec-koncov, aj oni sami nazvali prvý slobodný tábor, ktorý sa po vyše 20-tich rokoch uskutočnil v Teplom „Táborom splnených snov“. Ďalším dôležitým bodom bolo okrem oživenia činnosti aj vymenovanie vedúcej osobnosti ružomberského skautingu – V. Rubeša za kmeňového náčelníka slovenského skautingu. Stalo sa tak na IV. skautskom sneme, ktorý sa uskutočnil 27. mája 1990 v Žiline. Túto funkciu zastával (po reorganizácii a opätovnom potvrdení 18. decembra 1992 na sneme v Bratislave) až do apríla 1994. Ďalším bodom, ktorý viedol k úspešnej adaptácii ružomberského skautského zboru, bolo jeho zakotvenie v štruktúrach medzinárodného skautingu, o čo sa všemožne snažil jeho vodca – V. Rubeš najmä v prvých piatich rokoch od jeho obnovenia (1990 – 1995).
Posledným bodom, ktorý bol nemenej dôležitý pre oživenie skautingu a jeho zachovanie pre budúce generácie v meste, bolo založenie Skautského múzea v Ružomberku 22. februára 1997, ktoré vzniklo z iniciatívy V. Rubeša, a ktorého prvým správcom sa stal on sám (v súčasnosti sídli v budove Björnsonovho domu). Dnes nesie múzeum jeho meno. Toľko na záver. Celý seriál o histórii skautingu v Ružomberku by som rád zakončil nasledujúcim článkom.
Igor Strnisko
ZDROJE
Krátené a doplnené podľa: RUBEŠ, Václav: Almanach. 75 rokov skautingu v Ružomberku (1921 –1996). Vydal 1. Zbor Slovenského skautingu v Ružomberku. Ružomberok: Tesfo, 1996. 114 s.
INTERNETOVÉ ZDROJE
<http://www.skauti-ruzomberok.sk/skautske-muzeum.html>
<https://skauting.wixsite.com/ruzomberok/histria-zboru>
Dokument z XVIII. Svetového Jamboree z holandského Drontenu
<https://www.youtube.com/watch?v=ZuVNr2zYeRc>
Popis a zdroj titulnej fotky k článku: Momentka z prvého stretnutia skautských činnovníkov s ružomberskou mládežou, ktoré sa uskutočnilo 12. apríla 1990. Na fotke V. Rubeš v saku a v okuliaroch.
