K blížiacej sa storočnici ružomberského skautingu. 3. časť (1968 – 1970). Čas nádejí a sklamania

Minulú časť som končil obdobím 50-tych rokoch. V tejto časti by som sa rád zameral na krátke obdobie spoločenského uvoľnenia, ktoré so sebou priniesla predovšetkým prvá polovica 60-tych rokov. Dubčekovská éra „socializmu s ľudskou tvárou“, ako sa tomuto obdobiu našich dejín hovorí, priniesla isté uvoľnenie napätia, ktoré bolo v traumatizovanej spoločnosti nahromadené počas uplynulých rokov.

Politické procesy (aj s nedávno ocenenou Miladou Horákovou) zanechali v ľuďoch nezmazateľnú stopu. Preto isté uvoľnenie cenzúry (v knižnej a filmovej produkcii) dalo veľkej časti spoločnosti nový impulz nádeje ku možnému „poľudšteniu“ celého totalitného systému. Podrobnejšie o tom píše napríklad Juraj Šebo vo svojej knihe Zlaté 60. roky (Marenčin PT, 2008). Celé toto obdobie vyvrcholilo krátkym obnovením slovenského skautingu a českého Junáka, o ktorom teraz budem písať.

Po zákaze skautingu z 13. septembra 1950 nastalo 10-ročné obdobie skrývania sa. Nebolo vhodné a najmä bezpečné, aby sa skauti v týchto časoch ukazovali na verejnosti v skautskej rovnošate. Samozrejme, svojej záľuby – poznávania prírody a pobytu v nej sa nevzdali a aj naďalej chodili do hôr v malých skupinkách, kde sa navzájom poznali a v neformálnom turistickom oblečení.

Až začiatkom 60-tych rokov prešli ružomberskí skauti do Turistických oddielov mládeže (TOM). Ako uvádza Václav Rubeš v Almanachu: „V oddieloch sa činnosť neobmedzovala iba na turistickú činnosť. Každý OTM (TOM) si zvolil najschopnejšieho člena ako vedúceho oddielu, a kedže boli až na výnimky mladiství, spoločne bola vytvorená z vedúcich a ich zástupcov Rada OTM.“ Radu viedol V. Rubeš – autor citovanej publikácie.

Záujem o činnosť v TOMe bol zo strany ružomberskej mládeže značný. Po krátkom čase sa oddiely rozrástli na 120 – 130 stálych členov. Rozdiel oproti pionierskej organizácii bol napríklad aj v tom, že Rada OTM vyžadovala od svojich členov vlastný vnútorný poriadok, ktorý bol založený na: disciplíne, poriadku, slušnosti voči rodičom, nadriadeným a starším spoluobčanom, tolerancii, záujmu o veci verejné a ochrane prírody.

Členovia ružomberského TOMa mali aj vlastnú oddielovú knižnicu, v ktorej sa mohli okrem teoretických poznatkov z táborenia začítať aj do kreslených seriálov od Jaroslava Foglara (Rychlé šípy), či kníh od Ernesta Thompsna Setona. Ako píše kronikár – Nič podobné však členovia ružomberskej Rady OTM, po prihlásení sa na školiace kurzy vedúcich turistiky ČSTV, nezažili… Vedením 1. oddielu ružomberského TOMa bol V. Rubešom poverený Radko Korčák.

Proces spoločenského uvoľnenia dospel do fázy, v ktorej bol 29. marca 1968 v Prahe obnovený čs. Junák. Náčelníkom sa stal Dr. Rudolf Plajner a náčelníčkou Vlasta Koseová (písal som o nich aj v minulej časti). Po úvodných príhovoroch a vyhláseniach zložil R. Plajner v mene všetkých zúčastnených členov sľub vernosti na čs. zástavu a Svojsíkove Základy junáctva. Zhromaždenie bolo zakončené skautskou hymnou.

Na 22. apríla 1968 zvolal povojnový náčelník slovenského Junáka – Dr. Miloslav Stržinek, prvé zasadnutie obnoveného náčelníctva do Bratislavy.

Nezávisle na Rubešovej iniciatíve založil ružomberský povojnový skaut Ľudovít Horváth, dňa 29. apríla 1968, 1. obnovený oddiel ružomberských skautov pri Dome požiarnikov. Viac k osobe Ľ. Horvátha, ste sa mohli dočítať na stránkach rmagazínu tu: <https://rkmagazin.sk/list-oddaneho-ruzombercana-a-skauta-ludobita-horvatha-redakcii-ruzomberskeho-hlasu/>.

V Ružomberku došlo k oficiálnemu obnoveniu skautingu počas 1. prípravnej schôdze 19. apríla 1968. Schôdzu viedol V. Rubeš. Zúčastnili sa na nej: Ladislav Króner, Mikuláš Květenský, Odehnal, Jančuška, Květa Kmeťová a František Krčmář. Na 3. mája bola zvolaná druhá prípravná schôdza Junáka do Ružomberka. Zúčastnili sa jej: Ján Pavlík st., Dr. Ladislav Veselý, Dr. Josef Květenský, Dr. František Odehnal, K. Kmeťová, Dr. Jančuška, L. Króner, F. Krčmář, J. Pavlík ml., PhMr. Mikuláš a predsedal jej V. Rubeš.

Posmelený spoločenským uvoľnením, zvolal ružomberský prípravný výbor na 30. mája 1968 do zasadačky MNV v Ružomberku, verejné zhromaždenie skautov, skautiek, ich rodičov a priateľov. Počas neho V. Rubeš informoval prítomných o situácii Junáka v republike. Týmto verejným zhromaždením sa Junák v Ružomberku zoficiálnil.

Na jeseň 1968 už rozvíjalo svoju činnosť v Ružomberku 7 oddielov (z toho 2 dievčenské) s celkovým počtom 26 družín. Zborovým vodcom bol zvolený predvojnový spoluzakladateľ skautingu v meste – L. Króner. Vedením 1. oddielu bol poverený Ľ. Horváth. 2. oddiel viedol V. Rubeš. Dorast (tzv. vlčatá) viedli Odehnal s Veselým. Dievčenské oddiely viedli Alžbeta Rubešová, spolu s Dr. Vierou Matisovou. Vedúcim oddielu tzv. oldskautov bol Rudolf Valluš. Kandidátom na okresného vodcu bol Ladislav Veselý.

Akýmsi vrcholom tohto obdobia politického uvoľnenia, bola návšteva 5-tich anglických skautov, spolu s ich vodcom – Alfrédom Peacockom z londýnskeho kantonu Greenwitch. Návšteva bola naplánovaná na 17. – 21. augusta 1968. Z tohto stretnutia sa zachovala aj vzácna fotografia, na ktorej ružomberskí skauti vítali anglických priateľov na ružomberskej železničnej stanici (viď titulná fotografia k článku). Pri ich príchode ešte nikto zo zúčastnených netušil, že sa stanú svedkami dejinných udalostí… Angličanom sa v Ružomberku veľmi páčilo, najmä okolitá príroda. O to väčší šok zažili, keď ráno 21. augusta videli, ako sa vo veľkom od východu valia po ružomberskej hlavnej ceste (pri kaštiely sv. Žofie) sovietske tanky… viď <https://www.21august1968.sk/sk/fotogaleria-ruzomberok/>. Situácia bola veľmi vážna. Už od rána 21. augusta museli ružomberskí skauti vybavovať povolenia pre predčasný a najmä bezpečný návrat svojich anglických priateľov domov. Angličanom sa to rôznymi okľukami podarilo až 23. augusta, keď ešte stále v šoku, odchádali cez Bratislavu na viedenské letisko.

Politicko-spoločenská situácia už dávala tušiť nastávajúcu dobu zmien – šovinistického utiahnutia oprátok Biľakovsko-husákovského režimu… Ružomberskí skauti (určite aj vďaka neblahej predtuche) zorganizovali v deň 50. výročia vzniku 1. ČSR (28. októbra 1968) zapálenie slávnostnej vatry. Najstarší skauti pri nej skladali skautský sľub za účasti okresného vodcu Dr. L. Veselého, zborového vodcu L. Krónera a jeho zástupcu F. Odehnala. Bola to veľká slávnosť pre ružomberský skauting, pretože až po 20-tich rokoch! došlo k opätovnému zazneniu sľubu z úst nových členov.

Koncom novembra a začiatkom decembra 1968 sa konal v Bratislave III. Snem Slovenského Junáka za účasti 250 delegátov. Okrem riešenia organizačných záležitostí bol zaujímavý najmä tým, že prítomní delegáti udelili titul tzv. “čestného náčelníka” pplk. gšt. Jánovi J. Stanekovi, a prvému náčelníkovi Slovenského Junáka – Dr. M. Stržinkovi.

Významnou udalosťou bolo zvolanie Oblastného snemu Podtatranskej oblasti do Ružomberku. Snem sa konal 11. januára 1969. Zúčastnili sa ho aj povojnoví ružomberskí skauti – Dr. Ladislav Čendula a Ing. Miloš Nevický, ktorí darovali ružomberskému zboru štátnu zástavu, na ktorú vtedajší členovia skladali skautský sľub.

Rok 1969 bol pre ružomberských skautov významný z viacerých hľadísk. Tým prvým bolo 50. výročie vzniku skautingu na Slovensku (tu treba doplniť a poopraviť kronikára a poznamenať, že skauti sa organizovali na území Slovenska už pred rokom 1919 – maďarský oddiel v roku 1913 v Komárne). Slovenský Junák pripravil na 17. a 18. mája 1969 do Žiliny veľké slávnostné zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnila aj ružomberská delegácia. Tou druhou bol zraz skautov I. Podtatranskej oblasti v Žiarskej doline v blízkosti vtedajšej chaty Spojov. Hlavnými usporiadateľmi tohto podujatia boli Ružomberčania. Zrazu sa zúčastnili skauti z okresov: Poprad, Dolný Kubín, Martin a Liptovský Mikuláš. Na účastníkov čakal bohatý skautský program a hry. Bola to určite vydarená akcia, na ktorú všetci zúčastnení dlho spomínali.

MS 1970 vo Vysokých Tatrách

Nadchádzajúci rok sa mali vo Vysokých Tatrách uskutočniť Majstrovstvá sveta v severských lyžiarskych disciplínach. Organizačný výbor oslovil už v júni 1969 ružomberských skautov s prosbou o pomoc pri zabezpečení organizačno-logistickej stránky podujatia. Nešlo o nič veľké. 15 ružomberských skautov malo byť nápomocných v tlačiarni, pri roznášaní letákov a ako spojky medzi výpočtovým strediskom a tlačiarňou v areály a ubikáciami jednotlivých delegácií v hoteloch v Tatranskej Štrbe. V ére bez mobilov a internetu to inak ani nešlo… Skauti prijali túto ponuku s nadšením. Prvý problém nastal už v septembri, keď prišla požiadavka od organizátorov, aby si ružomberskí skauti na vlastné náklady…! zaobstarali jednotné zimné oblečenie a označenie… Túto situáciu vyriešili kompromisom. Každý dobrovoľník mal byť označený visačkou a páskou na ruke. Druhý šok, o to vačší…. prišiel, keď rozhodnutím uznesenia ÚV KSČ bol 17. novembra (symbolický to dátum….) 1969 Čs. Junák zakázaný. 1. decembra boli rozhodnutím strany oficiálne zrušené aj všetky oblastné vedenia Slovenského Junáka. Ružomberskí skauti, aj napriek zákazu, pokračovali v prípravách ako “mládežníci z Ružomberka”. Všetko prebehlo v naprostom poriadku a utajení. Po skončení podujatia vyslovil gen. sekretár Organizačného výboru MS Ing. Mráz kompliment skautskej službe, keď poznamenal: “Takto zodpovedne mohli pracovať iba skauti.” Komplimentmi nešetrili ani zahraniční pozorovatelia a členovia delegácií. Len na okraj, nielen zákaz skautingu, ale aj novovybudované hotely, či administratívne zázemie prešli po skončení podujatia “komunistickou práčkou” v štýle: “Využiť a odhodiť.” Viď odkaz: <https://reality.etrend.sk/komercne-nehnutelnosti/tatransky-hotel-bol-symbolom-uspechu-dnes-sa-meni-na-ruiny.html>. Z budov ostali po desaťročiach iba ruiny…, našťastie skautská myšlienka pretrvala….

Iného názoru ako boli vedúci komunistickí pohlavári. “Za odmenu” došlo 17. júna júna 1970 k oficiálnemu zákazu činnosti Čs. Junáka. A už v nasledujúcom roku 1971, v intenciách husákovsko-biľakovskej normalizácie, dochádzalo k domovým prehliadkam a štbáckym vypočúvaniam skautských funkcionárov. Podobne ako po roku 1948 dochádzalo ku vykonštruovaným obvineniam a prepúšťaniam z práce, ktorým sa nevyhol ani autor reflektovanej kroniky. Husákovsko-boľševická klika slávila dočasne svoj zdanlivý úspech.

V rokoch 1968 – 1970 patrili medzi najaktívnejších ružomberských skautov: Tibor Adamča, L. Čendula, Vladimír Fábry, E. Hanzy, Vladimír Harezník, Ľ. Horváth, Ján Jaššák, Jozef Kaman, Milan Klobušiak, R. Korčák, Augustín Krámer-Žila, L. Króner, Marián Lejava, Stanislav Likavčan, Peter Leštinský, M. Nevický, Viktor Pisarčík, Miroslav Plávka a V. Rubeš. Zo skautiek to boli: V. Matisová, K. Kmeťová, Emília Kostolná, Anna Jaňáková a A. Rubešová.

V ďalšej časti seriálu sa budem venovať opätovnému obnoveniu skautingu, ktoré nasledovalo po Novembrovej revolúcii a 90-tym rokom.

Igor Strnisko

ZDROJE

Krátené a doplnené podľa: RUBEŠ, Václav: Almanach. 75 rokov skautingu v Ružomberku (1921 – 1996). Vydal 1. Zbor Slovenského skautingu v Ružomberku. TESFO. 1996.