K bližiacej sa storočnici ružomberského skautingu. 2. časť (1945 – 1950). Povojnové nadšenie vystriedala vlna totalitného útlaku

V minulej časti som písal o tzv. „zlatom medzivojnovom veku“ ružomberského skautingu, ktorého trvanie násilne prerušili vojnové udalosti a nástup totalitných diktatúr. V tejto časti sa zameriam na krátke povojnové obnovenie, ktoré sprevádzala vlna skutočného nadšenia z vydobitej slobody. Nadšenia a budovateľského úsilia, ktoré zmaril nástup novej diktatúry-komunistickej.

V úvode sa však ešte vrátim k odbojovej činnosti skautov počas Druhej svetovej vojny. Stovky slovenských skautov bojovali proti nacizmu v SNP. Mnohí z nich boli aj väznení a mučení gestapom za svoju činnosť. Podľa kroniky obdržalo v rokoch 1946 – 1947 okolo 650 českých a slovenských skautov čestné vyznamenanie – junácky kríž „Za vlasť 1939 – 1945“ s bronzovým a strieborným stupňom.

Najvyšší – zlatý stupeň bol udeľovaný in memoriam. Obdržalo ho vyše 500 skautov a skautiek, ktorí položili svoj život za obranu demokratických hodnôt. V Ružomberku boli strieborným a bronzovým junáckym krížom vyznamenaný: Ján Gronský, Václav Rubeš, Ladislav Sleziak, Ján Sviežený a Jaroslav Zanvit.

Povojnová eufória mala tiež zakryť rany, ktoré so sebou priniesla vojna. Na čelo ružomberských skautov bol menovaný Cyril Kubinec, ktorý sa okamžite po skončení vojny – v máji 1945, pustil do obnovy skautskej činnosti. Skauti sa vrátili do svojej obľúbnej klubovne v budove ružomberského gymnázia (budova dnešného rektorátu na Námestí Andreja Hlinku). Predvojnoví skauti (Sviežený, Gronský a ďalší) sa pripravovali na to, aby mohli samostane viesť obnovené oddiely. Bolo zahájené prijímacie konanie nováčikov. Konali sa propagačné akcie (napríklad 1. – 9. mája 1946 počas celoštátnej textilnej výstavy v areály Bavlnárskych závodov v Rybárpoli).

Mládež, ktorá bola počas vojny infiltrovaná ideológou národného socializmu, nemala dostatočné vedomosti o skautskom hnutí. Preto sa bratia Karol a Ján Gronský (pod pseudonymami Karol a Ján Máj), rozhodli vydať brožúru s názvom Poznáš skauting? Túto brožúru vydal vlastným nákladom 1. zbor ružombeských skautov. Vytlačená bola v ružomberskej tlačiarni Štecko a Trepáč. V nej bratia oboznámili ružomberskú mládež s rozdielmi medzi skautským hnutím a Hlinkovou mládežou.

Po obnovení a čiastočnom skonsolidovaní pomerov na Slovensku, vycestovalo 1. októbra 1945 okolo 230 skautov a skautiek zo Slovenska do Prahy, aby nadviazali a obnovili spretŕhané kontakty s českým ústredím Junáka. Už na druhý deň sa uskutočnila spoločná porada, ktorej výsledom bolo spoločné obnovenie Československého Junáka. Už o mesiac na to, 10. – 11. novembra 1945, bol na sneme v Žiline obnovený Slovenský Junák.  Za starostu slovenského Junáka bol zvolený gen. Ján Juraj Stanek a za náčelníka Dr. Miloslav Stržinek. Koncom októbra došlo aj k obnoveniu skautského periodika Činnovník a časopisu Junák. Vo februári 1946 sa v Prahe zišiel prvý povojnový spoločný československý snem, na ktorom bol za starostu čs. Junáka zvolený JUDr. Velen Fanderlik, za náčelníka RNDr. Rudolf Plajner a za náčelníčku Vlasta Koseová.

Povojnové roky niesli so sebou aj ťarchu problémov. Hospodárstvo sa budovalo prakticky odznova. Na trhu bol absolútny nedostatok tovaru, čo nahrávalo čiernemu trhu. Bol zavedený prídelový lístkový systém. Na základné potraviny: mlieko, chlieb, salámu a hygienické potreby – mydlo, zubnú pastu. Tento prídelový lístkový systém trval až do májovej menovej reformy v roku 1953! – teda ešte 8 rokov po vojne… viď odkaz <https://www.youtube.com/watch?v=1pCgsbM37Yo>.

Ružomberskí skauti sa vynašli aj týchto neľahkých povojnových časoch. Pomocu zberu starého železa využili možnosť získať body na prídelový systém. S pomocou nich si kupovali v špeciálnych zásobovacích obchodoch hovädzie konzervy UNRRA. UNRRA bol systém americkej povojnovej pomoci – vojnou zničenej Európe. Okrem konzerv, to bolo aj kakao, sušené mlieko, čokoláda, sardinky, citrónová náhražka, či nátierka z búrskych orieškov. Išlo o potraviny v bežných obchodoch úplne nedostupných. Týmto spôsobom sa zásobili aj na nadcházajúci letný tábor, ktorý sa v roku 1946 konal v Korytnickej doline.

Ešte pred odchodom na letný tábor usporiadali ružomberskí skauti, spolu s miestnym MNV Deň matiek, ktorý sa uskutočnil 12. mája 1946. Za skautov pomáhali s prípravou a organizáciou tohto podujatia ? Mikulová a Karol Ouředník.

Okrem zvyšovania členskej základne sa ružomberskí skauti aj v povojnových rokoch metodicky vzdelávali. Počas leta 1946 odišli Alojz B. Herzeg a Dušan Janota, spolu so skupinou skautov z Čiech, do vodcovskej školy v anglickom Gilwell Parku. Podobne aj J. Gronský absoloval Lesnú školu (LŠ) v osade Jánošíkovo (Nezbudská Lúčka). V nasledujúcich dvoch ročníkoch už Gronský pôsobil ako inštruktor LŠ v Hodruši-Hámroch. V roku 1947 absolvovali dievčenskú LŠ aj ružomberské skautky Dagmar Faflová a Mária Končinská.

Veľkou udalosťou bola pre slovenských skautov návšteva manželky zakladateľa svetového skautingu – Olave Baden-Powell (BP) v Bratislave v dňoch 24. – 26. septembra 1946.  25. septembra ju prijal aj predseda Slovenskej národnej rady a predseda Demokratickej strany Dr. Jozef Lettrich. Po prijatí u predsedu Lettricha sa skautská delegácia presunula na hrad Devín. Návšteva vzácneho hosťa vyvrcholila veľkou skautskou besedou, ktorá sa uskutočnila na Železnej studničke. Posledný deň Olave v Bratislave patril prehliadke zborov Západoslovenskej oblasti.

K blížiacej sa storočnici ružomberského skautingu. 1. časť (1920 – 1939/40)

V októbri 1946 zomrel spoluzakladateľ svetového skautingu a woodcraftu Ernest Thomson-Seton. Ružomberskí skauti si dielo tohto velikána pripomenuli na zborovej schôdzi, ktorú viedli Ladislav Króner a C. Kubinec.

V júni 1947 si na skautskom Zraze Podtatranských oddielov vo Svite prebrali už menovaní ružomberskí skauti z rúk náčelníka Slovenského junáka – M. Stržinka ocenenie junácky kríž „Za vlasť 1939 – 1945“.

Tohto roku ružomberskí skauti zmenili miesto svojho letného tábora – Korytnicu nahradila lúčka v Bystričke pri Párnici-Dierovej. Rovnako ako na predvojnové tábory na Borovej Sihoti, spomínali ružomberskí skauti aj na tábory, ktoré sa v rokoch 1947 – 48 uskutočnili na Bystričke (júl 1947) a Jaziercoch pri Bielom Potoku (august 1948), ako na legendárne. Na jeseň 1947 prebral po C. Kubincovi vedenie ružomberského skautského zboru J. Gronský. Vo funkcii však zotrval iba rok, pretože už v septembri 1948 opustil Ružomberok kvôli štúdiu na vysokej škole v Prahe.

Okrem klasických skautských oddielov existoval po vojne v Ružomberku aj samostatný oddiel vodných skautov. V jeho vedení bol Ladislav Čendula, ktorý po odchode Gronského do Prahy prebral aj 1. oddiel skautov- vĺčat. Klubovňu mali vodní skauti u Lomenovcov – rodičov vedúceho oddielu Vladimíra Lomena, v malom činžovom dome vo Fullovej uličke (prechod medzi dnešným Námestím Slobody a ulicou Antona Bernoláka). O tom, ako bola klubovňa zariadená, už vo svojich spomienkach priblížil samotný skaut: „Bola to slušná miestnosť, mimo vlastného bytu, kde sme mali zabezpečené potrebné súkromie pre našu činnosť. Bola to – myslím, ukážková klubovňa, s namaľovaným kajutným oknom, cez ktoré bol „výhľad“ na more s krásnym trojsťažňom. Bez nadsázky to bola mimoriadne vydarená maľba…, a dodnes ľutujem, že sme si ju neodfotografovali.“

V. Lomen mal s spolu s rodičmi, okrem československého, aj americké štátne občianstvo. Išlo teda o rodinu amerických Slovákov. Študoval (ako vačšina tunajších skautov) na miestnom reálnom gymnáziu. Po maturite v roku 1948 odišiel spolu s rodičmi do rodného Ohia. Skutočným dôvodom k odchodu Lomenovcov z Ružomberka, bol určite nástup komunistov k moci vo februári 1948. Po Karolovi Belákovi-Bergerovi išlo teda o ďalšieho ružomberského skauta, ktorý bol donútený z politických príčin emigrovať z rodného kraja….. Koľko ďalších skautov, nielen z Ružomberka, ale z celého Slovenska, bolo po „Víťaznom februári“ nútených emigrovať…? Ale späť k vodným skautom.

Z rozprávania L. Čendulu sa ďalej dozvedáme, že ružomberskí vodní skauti vlastnili dva kajaky. Jeden z nich pomenovali – vďaka jeho hmotnosti, podľa nemeckej vojnovej lode „Bismarck“. Ako chlapci, teda mali čo robiť, aby ho dotiahli ku brehom Váhu. Bolo tesne po vojne, a možno aj vďaka konsolidácií nových pomerov, nebola núdza o úsmevné príhody. L. Čendula spomína, ako počas slávnostých sprievodov mestom, salutovali vojaci miestnej posádky vodným skautom… – v domnení, že ide o riečny vojenský oddiel, či dokonca námorný výsadok.

To sa už ale nad ružomberským skautingom začalo opäť zmrákať… Napriek počiatočným sľubom za zachovanie Junáka (vyslovil sa tak český komunistický historik, univerzitný profesor, predseda Československej akadémie vied a blízky spolupracovník Klementa Gottwalda – Dr. Zděnek Nejedlý: „Nevieme si predstaviť čs. mládež bez Junáka. Máme k vám plnú dôveru a prajeme vašej práci mnoho zdaru.“ Išlo o obvyklú taktiku – zastierací manéver komunistov, ktorí podobne ako pri roľníkoch, či spomínanej menovej reforme v 53., klamali vlastným občanom priamo do tváre!

Už koncom februára 48! nariadil Ústredný akčný výbor Národného frontu vytvorenie bábkového, tzv. „Akčného výboru Junáka“, ktorý mal začleniť Junáka do Zväzu slovenskej mládeže (ZSM). Boli zrušené krajské výbory a oblasti. Posledný slobodne zvolený starosta – gen. J. J. Stanek bol zbavený funkcie. Formálne tak slovenský Junák prestal existovať. Komunisti svoje dielo skazy dokončili dosadením Dr. Ernesta Sýkoru na čelo zostávajucich oddielov. Pre skautov nastali ťažké časy…. Niektorí podľahli vidine spolupráce a vyplyvajúcich výhod pozostávajúcich z kolaborácie s novou mocou. Iní sa síce navonok vzdali svojej skautskej rovnošaty, ale so skautskou činnosťou neprestali. Pod hlavičkou Klubu československých turistov (KČST), či turistických oddielov mládeže (TOM) pokračovali v šírení skautských hodnôt a ideálov.

Tejto katastrofe pošliapania ideií slobody a hodnôt, už nemohol zabrániť ani posledný slobodne zvolený vodca ružomberského zboru – L. Čendula, ktorý funkciu prebral od J. Gronského. Na neho už ale čakalo množstvo príkazov, zákazov a pod vyhrážkami štbákov aj násilných čistiek, priamo vo vnútri skautských oddielov. Oddiely, ktoré sa nepodrobili nátlaku vstupu do ZSM, násilne policajne zlikvidovali. Nastalo obdobie domových prehliadok a zabavovania vecí, ktoré akokoľvek súviseli so skautskou činnosťou… Skautská literatúra bola vyhlásená za brakovú (Jaroslav Foglar).

Desiatky skautských činnovníkov bolo šikovaných, prepustených zo zamestnania, či dokonca súdených a odsúdených vo vykonštruovaných politických procesov na doživotie (Dagmar Skálová-Rakša). Dr. Karel Skála – odsúdený na 24 rokov. Padol dokonca aj najvyšší trest smrti v neprítomnosti (Dr. Velen Fanderlik, povojnový starosta čs. Junáka). Náčelník Slovenského junáka Dr. Miloslav Stržinek bol odsúdený na 10 rokov. Okrem toho prepadol celý majetok odsúdených štátu.

Nastalo obdobie temna 50-tych rokov… Obdobie vykonštruovaných politických procesov, udávania, špicľovania, kariérizmu a strachu. Strachu z toho, čo bude… 13. september 1950 dal nadlho bodku za skautingom v Československu – vyšiel Úradný list Republiky československej o zániku Junáka (diel II., č. 214). Ale ako to už býva, na konci tunela predsa len vždy svitne trochu svetla… O tom už ale nabudúce.

Medzi najaktívnejších povojnových skautov a skautky v rokoch 1945 – 1950 v Ružomberku patrili: C. Kubinec, J. Gronský,  V. Rubeš, K. Gronský, Rudolf Valluš, L. Čendula, Anton Kulašik, Miroslav Hodoš, J. Sviežený, Jozef Vrbenský, Miloš Nevický, Dagmar Faflová, Gertrúda Groszová-Gronská, Mária Groszová, Mária Končinská-Lucká a Dušana Ronecová.

Igor Strnisko

Spracované podľa: Rubeš, Václav: Almanach. 75 rokov skautingu v Ružomberku (1921 – 1996). Vydal 1. zbor Slovenského skautingu v Ružomberku, za podpory SCP Ružomberok. Tesfo. 114 s.

Zdroj titulnej fotky: Rubeš: 75 rokov skautingu v Ružomberku, s. 39.

Zaujímam sa o históriu. Rád cestujem a čítam knihy s výpovednou hodnotou. Občas si vyšlapem na niektorý z okolitých vrchov Ružomberka. Článkami z regionálnych dejín sa snažím čitateľom priblížiť menej známe osobnosti, či udalosti z dejín dolného Liptova.