Kde sa môže stretnúť Ed Sheeran s Mozartom? Na koncerte Jozefa Holleho. Ružomberský virtuóz máva aj chvíľky, kedy by klavír vyhodil von oknom.
Vzhľadom elegán, náturou živel. Napokon, kontrast odzrkadľuje aj jeho tvorba. Vtesnať ju do nejakej žánrovej škatuľky nemožno, presahuje pomyselné hranice. Konvenčnému hraniu dal výpoveď a naplno zamestnal fantáziu. A tej sa medze nekladú.
Jeho sebevlastnou klasikou je, že klasiku samotnú nehrá. Vo svojej Piano Show ju kombinuje s džezom či popom, experimentálne načiera do hudobného spektra a spája rôzne žánre. Aj zdanlivo nesúrodé. Za krídlo spokojne posadí Eda Sheerana a Mozarta, po novom sa o pódium delia AC/DC s Beethovenom.
Jozef Holly v súčasnosti vypredáva koncerty, v Bratislave ich dopĺňal. No superlatívmi ovenčeného virtuóza museli ku klavíru spočiatku hnať.
Nie veľmi spratný chlapec
Ulica Baničné bola v tom čase pokojnejšou štvrťou. Decká hrali dnes už archaickú vybíjanú, preskakovali gumu, striedmejšia premávka chlapcom umožňovala hrať na ceste hokej či futbal. Búchanie lopty o dom Hollých bolo pozvánkou aj pre Jozefa. Ten by sa k rovesníkom v tu ranu pridal, no ešte sa musel povenovať klávesovému spoločníkovi.
„Bol som také rebelské dieťa, za klavír som nešiel sám, museli ma nútiť. Ako veľmi hravý chlapec som chcel chodiť von,“ spomína na detstvo Jozef Holly, ktorý sa ku keyboardu dostal ako predškolák vďaka otcovi-muzikantovi. Mama nástojila, aby ho prihlásili do ľudovej školy umenia.
Výnimočne sa stalo, že ho kamaráti solidárne počkali u neho doma, kým docvičí. Ústretoví boli aj rodičia. Vedeli vyvážiť zušľachťovanie synovho nadania aj jeho túžbu realizovať sa vonku. „Rodičia to dobre dávkovali a dali mi aj jedno aj druhé,“ sumarizuje 42-ročný virtuóz.
Umelcovu živosť dokumentuje aj epizódka s motorovou kosačkou. Ak by skončila inak, tento text by ste zrejme nečítali. Od sľubnej kariéry by sa bol odsekol v 14-tich rokoch. Doslova.
V onen deň sa predmetom Jozefovho záujmu stala motorová kosačka, ktorú k nim doniesol strýko. Keď sa dospeláci vzdialili, nič mu ju nebránilo naštartovať. Prvý pokus poťahovania šnúry nevyšiel. Čo ho neodradilo. Asi na piaty pokus stroj prebral k činnosti. Aj k útoku na sluch a čuch.
„Začalo to strašne hučať a smrdieť ako motorka pionier. Musel som to vypnúť. Lenže som nevedel ako, nešlo to. V tom strese som sa o to pokúsil rukami odspodu. Myslím, že to boli centimetre, možno milimetre, čo ma delili od nožov,“ rozpráva polohistorku, ktorá mohla mať mrazivú koncovku. Vyplašený napokon buchol kosačku o zem. Pol dosekaného hrubého koberca demonštrovalo jej silu.
Klasika bokom
Živelnosť mu ostala. „Ten chlapec je vo mne stále. Aj to ma trochu reprezentuje na pódiu. Inak by moje koncerty boli možno pokojnejšie,“ zamýšľa sa hudobník, ktorý má na konte už ôsmy album a niekoľko turné.
Prsty mu po klávesoch šprintujú, počas hrania ho čochvíľa aj dvíha zo stoličky. Pri štýle jeho hry vyvstáva otázka, koľko krídel už hudobne nevzlietne. „Keď hrám rýchlu skladbu, energickú, doslovne si ju užívam,“ hovorí umelec, ktorý však svoje vystúpenie účelovo nehrotí. „Publikum by to skôr či neskôr vycítilo.“ Temperament sa mu vraj prediera von prirodzene.
Rezké tempo striedajú pomalšie skladby. Presne podľa plánu. V každej Piano Show ružomberský rodák strategicky načasuje pasáže, ktoré majú publikum odpáliť, upokojiť aj vhnať zimomriavky. Výsledkom je dvojhodinová zážitkovo-emocionálna jazda. A na jeho „pasažierov“ zrejme zaberá. „Ľudia odchádzajú oddýchnutí, načerpajú energiu, niektorí si poplačú,“ zhŕňa účinky. O tie sa stará v súhre so sláčikovým kvartetom či komorným orchestrom. Niekedy zapája aj svoje hlasivky.
V repertoári sú popri formátoch ako Beethoven, Bach či Vivaldi i upravené verzie filmových soundtrackov. Často z dielne Hansa Zimmera. Poslucháči sa tak prenesú k Pirátom z Karibiku, Pearl Harbor, Gladiátorovi či Počiatku. Pomyselne navštívia Rokfort, z novšej nádielky aj Game of Thrones a Lady Gagu z Oscarového nominanta Shallow.
Ako multižánrový sa profiloval už na konzervatóriu. Učebné osnovy ho zväzovali, hodiny cvičenia mu neboli po chuti. Už vtedy paktoval s džezom, s Bigbandom hrával po baroch. Vediac, že pri klasike zakotviť nechce.
Po rokoch vystúpení nestráca zápal pre vec, ale pripúšťa momenty, kedy by vyhodil klavír aj s počítačom von oknom. „Dané je to tým, že moja hudba je špecifická a väčšinu si to musím odsedieť a naaranžovať sám. Je to namáhavý proces, kým prídem s novým albumom, som zatvorený v štúdiu aj pol roka,“ vysvetľuje a zároveň aj menuje možnú príčinu. Prácou sa vie nechať pohltiť.
Energiu vkladá do všetkých koncertov rovnakým dielom. „Pre mňa je každý koncert najdôležitejší. Všetky odohráme v plnom nasadení, na sto percent,“ vraví muzikant, ktorého vklad počas vystúpenia miestami môže pripomínať športový výkon. Pomaly to začína cítiť krčná chrbtica a kĺby na rukách, po zdravotnej stránke sa už Hollý musí o seba viac starať. Snaží sa behávať, v zime rád brázdi zjazdovky.
Bez práce nie sú vypredané Piano Show
Ak by sme hľadali prapočiatky Piano Show, museli by sme sa posunúť na časovej osi o niekoľko rokov dozadu. Aj prstom na mape.
Ako čerstvý maturant si balil kufre, namiesto VŠMÚ smer Nemecko. Ako klavirista v kapele účinkoval roky v kúpeľnom orchestri, na výletných lodiach, známych hoteloch. Medzičasom sa osamostatnil a pokračoval ako sólista.
Dospel do bodu, kedy ho hudba už veľmi nenapĺňala. „V podstate som trpel. Nestačilo mi to. Vyslovene som neznášal stíšiť sa a hrať takú typickú výťahovú hudbu – Nemci na to mali výraz Fahrstuhlmusik – ktorá hrá a nikoho nezaujíma,“ hovorí Holly, ktorý si v istom období pripustil myšlienku, aké by to bolo prevádzkovať obchod s počítačmi.
Niekde na pomedzí existenčnej krízy a inšpirujúceho momentu sa zrodila Piano Show. Novú perspektívu má na svedomí nemecký klavirista s vlastnou šou. Spomedzi šiestich klaviristov na lodi si vybral práve Jozefa, či by s ním večer nevystúpil.
„Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že aj klavirista dokáže spraviť šou. Pripútal moju pozornosť počas celého svojho koncertu,“ spomína na zlomový moment. Klavírna hudba v tejto podobe už viac nebola iba kulisou, ale ústredným prvkom. Správnym smerom ho postrkli aj kolegovci, ktorí sa spytovali, prečo sa neživí týmto, keď mu to tak išlo. Do roka si pripravil a nacvičil vlastnú šou.
Hudobníka po rokoch v zahraničí začalo ťahať domov. „Som nešťastný, keď nevidím progres. Keď nevidím, kde by som sa ešte mohol posunúť. Vtedy som ako lev v klietke a musím zmeniť miesto,“ hovorí umelec, ktorý si povedal, že jeho Piano Show by mohla fungovať aj na Slovensku.
Predpoklad bol správny, ale výsledok sa nedostavil hneď. „Začiatky boli naozaj veľmi ťažké. Nikoho som nepoznal. Nefungovalo to spôsobom, že tu som aj s mojím projektom a teraz mi začnite všetci telefonovať. Bol som už na pokraji toho, že sa znova vrátim na lode,“ objasňuje trojročné zatínanie zubov, kedy citeľne chýbal zárobok. „Ostal som visieť. V mojej mysli aj v mojich pocitoch.“
Bola to tvrdá práca, z roka na rok. Dostať sa z menších klubov, do väčších sál a postupne do povedomia verejnosti. Od návratu na lode ho držala spätná väzba publika. „Vždy, keď som vystúpil na firemnej akcii alebo plese, odozva ľudí bola krásna, fantastická. Povedal som si, že skôr či neskôr to musí zabrať.“ Teraz už vypredáva koncerty do dvoch týždňov, v Bratislave pridával minulý rok štvrtý.
Na správny moment sa podľa neho nedá nečinne čakať. „Stojím si za tým, že šťastie praje pripraveným. Vôbec to nefunguje tak, že najskôr príde príležitosť a až potom si niečo pripravím. Treba zdvihnúť zadok a makať.“
Bavíme sa, že trh je presýtený, často aj rýchlokvasnými zjavmi. „Kedysi bolo menej umelcov, dnes sa dá hudba robiť aj z postele. Produkujeme aj skrz súťaže strašne veľa umelcov, ktorí nemajú uplatnenie. Pre určitú skupinu sa stávajú produktom.”
#mamnajlepsichfanusikov
Prítomným na jednom z talianskych letísk spestril čakanie na odlet improvizovaným koncertom. Išlo o ojedinelý počin. Klavíry na letiskách sú väčšinou v zlom stave, sotva na nich zahráte ľúbivé tóny. Umelec ako priznaný perfekcionista navyše preferuje dôkladne pripravené prostredie.
„V Ríme som za ten klavír musel ísť. Stiahlo ma to, úplne spontánne. Novučké krídlo Yamaha, normálne som pozeral, že to snáď ani nie je možné,“ opisuje situáciu tak, že iskrenie medzi ním a hudobným telesom bolo priam hmatateľné. Virtuóza spoznala slovenská fanúšička, ktorej video záznam poputoval na známy slovenský internetový portál.
Jeho tvorba oslovuje ľudí naprieč generáciami. „Je fantastické, keď prídu rodiny s deťmi, deti sa vytešujú, rovnako rodičia, zároveň prídu aj starší ľudia. Aj preto mám pocit, že mám najlepších fanúšikov,“ vysvetľuje hudobník, ktorý svoje publikum zvykne označiť na sociálnych sieťach hashtagom „mamnajlepsichfanusikov“.
Spomína, že prvý „fanklub“ sa mu zoskupil v ružomberskej Galérii Ľ. Fullu. Ako 14-ročný mal recitál, v čase, keď prišli do galérie žiaci základných škôl v rámci výletu. Dievčenské osadenstvo neskôr presmerovalo pozornosť z Fullových obrazov na klavírnu hru. Posadali si, počúvali. Keď skončil, vyžiadali si podpisy, ba aj adresu. „Bol som hotový. Aj učiteľka mi prišla pogratulovať k prvému úspechu s fanúšičkami. Vtedy som ešte netušil, ako pôjdem ďalej. Možno to bola predzvesť, čím sa raz budem živiť.“
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne 12/2019 – 1/2020.
Titulná fotografia: Klavírny virtuóz Jozef Holly počas svojej Piano Show v Bratislave. Zdroj: Archív Jozefa Holleho
