Ján Janček, ml. (Polo)zabudnutý ružomberský legionár, politik a novinár

Prečo som sa rozhodol napísať tento článok práve o ňom?

Rok 2018 je rokom významných osmičkových jubileií. Nie je ich málo, ba práve naopak. Práve osmičky významne definovali naše dejiny, našu spoločnosť. Tú v ktorej aktuálne žijeme. Ľudia a ich príbehy v historických okamihoch národa. Osudy, ktoré sa vynorili a zažiarlili doma či v zahraničí, aby sa nadlho stratili z kolektívneho povedomia a znovu sa objavili. Tentokrát už s hodnotiacim odstupom, ale s prislúchajúcim pátosom. Aj v živote J. Jančeka ml. hrali osmičky osudovú rolu. Z nich vyčnieva predovšetkým rok 1918.

Ján Janček ml. (*2/13. februára 1881, Ružomberok – +4. októbra 1933, Bratislava) bol synom známeho ružomberského továrnika, mešťana a signatára Martinskej deklarácie Jána Jančeka, st. Syn Ján sa po stredoškolských štúdiách a oboznámení sa s prácou v otcovej továrni na drevo a zápalky, ďalej vzdelával v Belgicku, Holandsku a v USA. V Spojených štátoch spoluzakladal Slovenský sokol pre krajanov. Po návrate domov ho podobne ako mnoho iných Slovákov čakal po vypuknutí Veľkej vojny povolavací rozkaz.

V Rusku zajatcom, novinárom a legionárom

Na základe rozkazu nastúpil do rakúsko-uhorského vojska ako záložný kadet 9. Honvédskeho pluku v Košiciach. Začiatkom marca 1915 dostal príkaz, aby sa spolu so svojím plukom presunul na vychodný front do oblasti Haliče, kam dorazili 7. marca. Avšak už 18. marca sa nechal dobrovolne zajať ruskými vojakmi. Spolu s ďalšími dezertérmi a zajatými bol následne transportovaný do ruského zajateckého tábora v Samarkande (mesto v dnesnom Uzbekistane), kde mal podľa vlastných slov neustále konflikty s rakúsko-uhorskými dôstojníkmi. Zo zajateckého tábora začal dopisovať do kyjevského týždenníka Čechoslovan a prihlásil sa do formujúcich sa česko-slovenských légií.[1] V nich sa zrejme osvedčil, pretože už v júli 1916 bol povolaný do Kyjeva, aby začal s rozsiahlou agitačnou a organizačnou prácou medzi slovenskými a českými vojakmi, s cieľom náboru do légií. V Kyjeve bol spolu s Jankom Jesenským a Jozefom Gregorom-Tajovským poverený redigovaním Slovenských hlasov – prílohy Čechoslovana, ktorá bola určená pre slovenských legionárov a zajatcov.  Od druhej polovice roka 1917 vychádzali hlasy ako samostatné periodikum v Jekaterinburgu.[2]

Cesta do Spojených štátov

Zatiaľ nepodarilo získať vierohodné informácie o nasledujúcej (dovolím si tvrdiť kľúčovej) perióde Jančekovho života (apríl/máj 1917 – máj 1918), pokúsim sa ju vyskladať na základe sekundárnych informačných prameňov, úvahy a logiky. Významnú úlohu v nej zohral hlavný veliteľ a organizátor čs. légií v Rusku gen. Milan Rastislav Štefánik. Na jar 1917 odišiel Štefánik po reorganizácii čs. légií z Ruska cez Francúzsko do Spojených štátov, s cieľom uskutočniť masívny nábor medzi slovenskými a českými krajanmi pre dobrovoľnícky legionársky zbor vo Francúzsku.[3]

Domnievam sa, že mu spoločnosť robil okrem iných osôb aj mladý legionár Janček. Prečo práve on? Slovák, legionár a novinár v Rusku. Pretože sa svojimi schopnosťami a organizačným talentom osvedčil pri náboroch zajatcov do légií nielen v Rusku, ale najmä z predchádzajúceho pôsobenia v Spojených štátoch, kde spoluzakladal Slovenský sokol. Poznal teda prostredie a krajanov na druhej strane Atlantiku. A presne takého človeka Štefánik potreboval. Ostatne Ružomberok a jeho politicko-spoločenské kruhy neboli Štefánikovi neznáme, ba práve naopak. Nielenže osobne poznal Šrobára z pražského Detvanu, ale dokonca po rodinnej hádke s otcom v lete roku 1900 odišiel Štefánik z domu na čas práve ku Šrobárovi do Ružomberka, kým sa spor doma aspoň ako-tak neurovnal.[4]A nielen to. Podľa zistení Radislava Kenderu pôsobil Štefánik v Ružomberku ako redaktor Šrobárovho Umeleckého hlasu, a bol tu častým hosťom (KENDERA, R.: Ružomberok. Historicky posledné prirodzené národné centrum Slovenska, s. 42).[5]

Aby som to skrátil, domnievam sa, že to bol práve Šrobár, kto neskôr Jančeka odporučil Štefánikovi pre agitačnú prácu medzi krajanmi za oceánom.

Máj 1918 a podpis Pittsburskej dohody

Každopádne cesta legionára z Ruska do Ameriky bola náročná a dlhá. Vrchol Jančekovho snaženia nastal koncom mája 1918 v historickom momente, kedy ako zástupca zahraničných Slovákov podpísal dohodu o budúcom štátoprávnom usporiadaní Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Jeho podpis sa nachádza na Pittsburskej dohode v ľavom stĺpci hore (hneď pod podpisom Alberta Mammateya).[6]

1919. Začiatok vydávania ružomberských Slovenských hlasov

Po vzniku ČSR začal Janček v rodnom Ružomberku aj s finančnou pomocou V. Šrobára vydávať pokračovanie legionárskych Slovenských hlasov.[7] Už v úvode prvého čisla obnovených novín ktoré vyšli 28. marca 1919, vyzval Janček slovenských legionárov, aby aktívne pracovali vo sférach verejného, politického a spoločenského života v mladom, tvoriacom sa štáte (KENDERA, s. 85). R. Kendera poukazuje pritom na zaujimavú skutočnosť. Jančekovým zámerom bolo urobiť z hlasov nadregionálne periodikum s celoslovenským dosahom a významom (KENDERA, s. 86). Z uvedeného dôvodu boli napríklad hlavičky niektorých nadpisov novín dvojjazyčné a teda aj v čestine. Taktiež okruh spolupracovníkov a prispievateľov periodika tomu napovedá. Do tohto okruhu možeme zaradiť legionára a neskoršieho významného slovenského politika a člena sociálno-demokratickej strany Dr. Ivana Markoviča,[8] významného českého lekára, ktorý dlhodobo žil v Ružomberku Dr. Ctibora Bezděka, diplomata Dr. Štefana Osuského, či spisovateľa, novinára a literárneho kritika Bohumila Halužického, ktorý tesne po vzniku ČSR pôsobil krátko ako riaditeľ ružomberského gymnázia (KENDERA, s. 87).[9]

Príspevky článkov novín boli namierené nielen proti politike ľudovej strany a jej predsedovi A. Hlinkovi, či proti katolíckej cirkvi, ale aj proti čoraz silnejúcej radikálnej ľavici v Ružomberku.[10]

Komisár sčítania ľudu, košický župan

Obnovené noviny vychádzali do roku 1921, po ktorom nasledovala viacročná prestávka v ich vydávaní. Príčinu treba hľadať v menovaní Jančeka za košického župana. Je málo známe, že Jančekovmu menovaniu za župana ešte predchádzala funkcia splnomocneného česko-slovenského komisára pre plebiscit v Trstenej na Orave (JESENSKY, M.: The Slovak-polish border 1918 – 1947).[11] Išlo o známy hraničný spor v rokoch 1918 – 1920 medzi ČSR a Poľskom o obce na slovensko-poľskom pohraničí. Aj tu predpokladám, že do tejto dôležitej funkcie odporučil Jančeka, ml. Edvardovi Benešovi znova V. Šrobár. To samozrejme nemohlo ujsť pozornosti novinárov. Opozičný Hlinkov Slovák sa voči Jančekovej nominácii ostro ohradil. Noviny Jančeka obvinili zo straty 15 oravských obcí, ktoré pripadli Poľsku. Príčinou Jančekovho zlyhania pri plebiscite mala byť jeho neúčasť, resp. slabá účasť pri rokovaniach priamo v teréne. Noviny to odovôdnili tým, že Janček sa musel ako poslanec NZ zúčastňovať na rokovaniach v Prahe. Keď už sa dostavil do Ružomberka, odkiaľ mal cestovať na Oravu, najskôr sa venoval rodinnému podniku so zápalkami a tehelni. Podľa autora článku, Jančeka tiež zamestnávala jeho činnosť v dozorných a správnych radách vo viacerých priemyslených podnikoch a bankách. Skrátene, Janček bol podľa ludákov príliš zamestnaný vlastnými zaležitosťami na to, aby sa mohol plne a zodpovedne venovať funkcii sčítacieho komisára. Na jeho mieste by ľudáci radšej videli legioniára a právnika dr. Štefana Hoju z Námestova.[12]

Janček bol tak nadnesene Šrobárovou pravou rukou nielen v regionálnej politike doma v Ružomberku, ale veril mu aj pri kľúčových a citlivých národnostných otázkach s medzinárodným dosahom. Napriek tomu, zrejme ani Šrobár nebol spokojný s Jančekovými výsledkami a útokmi ľudákov v novinách. Možno aj kvôli upokojeniu politickej situácie v Ružomberku navrhol, aby Jančeka preradili do funkcie košického župana.

Vráťme sa však k Jančekovým novinám. Môžeme tiež polemizovat o tom, či pozastaveniu vydávania novín nepredchádzalo vyschnutie finančného zdroja, ktorý Janček prostredníctvom Šrobára dostával. Len samotná drobná inzercia v novinách od niektorých slovenských a českých bánk, či priemyselných podnikov tomu nemohla zabrániť. Je preto logické, že politika a úrad župana zamestnali Jančeka naplno a novinám sa už nemohol venovať v takej miere ako predtým. Slovenské hlasy sa preto na niekoľko rokov odmlčali.

Obnovenie vydávania Slovenských hlasov v roku 1925 s prílohou Literárna beseda

K druhej obnove vydávania Slovenských hlasov došlo až v máji 1925. Noviny potom vychádzali plných osem rokov až do Jančekovej smrti v októbri 1933 (KENDERA, s. 87). Tlačili sa rovnako ako predtým v Páričkovej kníhtlačiarni, resp. tlačiarni jeho nástupcov. Svojim obsahom a predovšetkým grafickou úpravou sa oproti predchádzajúcim vydaniam mierne líšili. V úvode prvého čisla znovuobnoveného periodika sa hlavný redaktor Janček už neprihováral len legionárom, ale predovšetkým roľníkom, teda členom a voličom agrárnej strany (KENDERA, s. 88). Načasovanie obnovy vydávania novín určite súviselo s predvolebnou kampaňov agrárnikov, pretože už v novembri 1925 sa konali v republike voľby do poslaneckej snemovne NZ a senátu.[13]

Samotné noviny obsahovo skvalitneli. Na jeseň roku 1927 vychádzali už aj s umelecko-literárnou prílohou Literárna beseda, ktorú ilustrovali Ľudovít Fulla a Koloman Sokol. Škoda, že sa túto prilohu nepodarilo dlhšie udržať. Redakciu periodika tvorili okrem Jančeka aj evanjelický farár z Jasenovej, poslanec a blízky priateľ V. Šrobára Andrej Devečka – tiež agrárnik, ďalej Štefan Bajtoš, Emil Trimaj a Ladislav Polaček. Úvahami a článkami do novín prispel okrem Šrobára a Milana Hodžu dokonca aj prezident Masaryk (KENDERA, s. 87, 88). Z môjho pohľadu mali noviny za cieľ posilniť ideu čechoslovakizmu v intenciách provládnej agrárnej strany pod dohľadom V. Šrobára. Snahou redakcie novín a ľudí v pozadí bolo otupiť autonomistické snahy opozičnej Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany a radikálne zmýšľajúcich komunistov nielen v Ružomberku, ale po celom Slovensku.

Poslanec 1918 – 20, 1920 – 25

Janček, ml. bol nadaným organizátorom a novinárom, Šrobárovým chránencom, regionálnym politikom a poslancom štátotvornej Republikánskej strany maloroľníckeho a zemědelského ľudu – agrárnej strany. Z tejto pozície bol zástancom centralizmu a odporcom autonómie Slovenska. Prostredníctvom novín tvrdo kritizoval aj miestnych komunistov.[14]Poslanecký post zastával v rokoch 1918 – 1933, s výnimkou rokov 1925 – 1929. V rokoch 1918 – 1919 bol členom Klubu slovenských poslancov. V rokoch 1920 – 1925 pôsobil ako poslanec za agrárnikov v brannom a živnostenskom výbore NZ. 26. 11. 1921 predniesol v parlamente reč o rozpočte pre nasledujúci rok. 18. 10. informoval v naliehavej interpelácii čs. poslancov o bezdôvodnom a surovom väznení a zadržiavaní čsl. legionárov v Rusku. 12. júla 1921 sa Janček v parlamente pýtal na umiestnenie čsl. vojska v Ružomberku a jeho okolí.[15]

Kauza Svetlík

Je treba dodať, že aj pod Jančekom sa triasla poslanecká stolička. V roku 1921 mal totiž spor s ružomberským komunistickým tajomníkom a poslancom NZ Karolom Svetlikom, ktorý podal na Jančeka trestné oznámenie vo veci ohovárania v tlači a urážkach na cti. Vec bola prejednávaná 18. 10. 1921 v Bratislave a opakovane 24. 10 1922. Trestné jednanie voči Jančekovi bolo zastavené 27. 06. 1923 a s definitívnou platnosťou až 20. 03. 1924.[16]

Starostom Ružomberka a znovuzvolenie za poslanca v roku 1929

V rokoch 1927 – 1931 zastával J. Janček, ml. post starostu Ružomberka. V roku 1929 bol znovuzvolený do parlamentu. Poslanecký sľub vykonal 12. 12. 1929. V tomto období bol členom branného a zahraničného výboru. Koncom roku 1931, ďalej vo februári a v júni 1932 sa zúčastnil na rokovaniach o dodatku k obchodnej zmluve medzi ČSR a Francúzskom.Vo februári 1931 mal Janček reč v rozprave k všeobecnej hospodárskej kríze. 7. 2. 1933 rečnil o štátnom rozpočte pre rok1933 a poslednou rečou v rozprave 27. 4. 1933 reagoval na Benešove prehlásenie o boji za demokraciu v Európe a vo svete.[17]

Snáď veľké pracovné vyťaženie a stres, ktorý sa podpísal na jeho zdravotnom stave spôsobil, že ťažko ochorel a následne zomrel pomerne mladý, len ako 52-ročný, v bratislavských kúpeľoch, kam odišiel z nemocnice kde sa liečil.[18]

Po jeho smrti v roku 1933 ho na poslaneckom mieste v snemovni vystriedal ev. farár Fedor Ruppeldt.[19]

J. Janček ml. bol predovšetkým skutočným slovenským vlastencom a ružomberským patriotom, ktorého meno a odkaz si zaslúži, aby sme ho poznali a uchovali pre budúcnosť.

Igor Strnisko

UPOZORNENIE: Tento článok, rovnako ako aj ostatné články v tomto blogu, podliehajú autorskému právu. Reflektovanie článkov, či jednotlivých častí článkov v odborných publikáciách a periodikách je možné, len na základe predchádzajúceho autorovho súhlasu a s predpokladom dodržania základných citačných noriem.

Zdroj obrázku: KENDERA, Radislav: Ružomberok – historicky posledné prirodzené národné centrum Slovenska. Ružomberok, 2012, s. 85.

Poznámky

[1]  Posl. J. Janček – mŕtvy (nekrológ). In: Slovenské hlasy, roč. 15, 7. októbra 1933, č. 40, s. 1-2.

[2]  https://sk.wikipedia.org/wiki/Slovensk%C3%A9_hlasy

[3] ČAPLOVIČ, Miloslav: Generál Milan Rastislav Štefánik. Stručný životopis. Vojenský historický ústav. Dostupné online: http://www.vhu.sk/data/files/347.pdf. Tiež KŠIŇAN, Michal: Ako sa dostal Štefanik z Tahiti do čela odboja. Dostupné online: http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/ako-sa-dostal-stefanik-z-tahiti-do-cela-odboja#.W2x64OgzaUk

[4]  https://sk.wikipedia.org/wiki/Milan_Rastislav_%C5%A0tef%C3%A1nik.

[5] Umelecký hlas vychádzal v Ružomberku od roku 1903 pod taktovkou V. Šrobára a Aloisa Kalvodu. Tlačil sa v ružomberskej v knihtlačiarni Karola Salvu. Mal výrazne lepšie grafické spracovanie ako Hlas a vychádzal na kvalitnom bielom kriedovom papieri ako dvojčíslo. Periodikum výrazne prispelo k prehlbovaniu česko-slovenskej vzájomnosti a jeho ďalším cieľom bolo propagovať české umenie na Slovensku. Porov. KENDERA, R.: Ružomberok – historicky posledne prirodzene národné centrum Slovenska, s. 58 -59, 141. Pozri aj KENDERA, R.: Štefánik a Ružomberok. In: Ružomberský hlas, roč. 1 (3), 23. jula 1990, c. 12, s. 1a.

[6] https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/471249-pittsburgh-maj-1918-nenaplnena-dohoda/.

[7] Slovenské hlasy sa tlačili v ružomberskej knihtlačiarni Jána Páričku. Redakcia periodika sídlila v tej istej budove tlačiarne. Keďže knihtlačiar J. Párička padol na fronte v roku 1915, tlačiareň viedla jeho manželka Elena Páričková, rod. Burianová spolu so svojím bratom Ing. Jánom Burianom, blizkym spolupracovníkom V. Šrobára. V roku 1925 bolo sídlo redakcie presťahované na Dončovu ulicu. KENDERA, R., s. 37, 170 (Prí- loha T1).

[8]BORBÉLYOVÁ, Dominika: Kdo byl Ivan Markovič? In: e-Polis.cz. Společenskovědný časopis. Publikované 16. júna 2015. Dostupné online: http://www.e-polis.cz/clanek/kdo-byl-ivan-markovic.html.

[9] Z tohto obdobia je aj známa udalosť, vtedy ešte študenta ružomberského gymnázia Karola Sidora, ktorý sa vzoprel vedeniu školy a zorganizoval celoslovenský protest študentov za prepustenie Andreja Hlinku z mírovskeho väzenia.

[10] Ružomberok bol známy silným zázemím radikálnej ľavice, ktorá sa v januári 1921 v blízkej Ľubochni odtrhla od Sociálno-demokratickej strany a zorganizovala sa do Komunistickej strany. V Ružomberku sa v Slovenskej kníhtlačiarni poslanca Jozefa Skoteka, tlačilo viacero ľavicových periodík ako Zornička pravda – predchodca komunistickej Pravdy chudoby, tiež Bojovník, Priekopík, či Spartakus. Voči Slovenským hlasom sa redakcia Zorničky pravdy vymedzila prakticky od  ich vzniku a útočila na nich aj v článku Podliactvo. In: Zornička Pravdy, roč. 1, 18. apríla 1920, č. 1, s. 4.

[11] Politikou českých, ale predovšetkým slovenských agrárnikov sa vo svojich prácach zaoberá Matej Hanula. Viď HANULA, Matej: Za roľnika, pôdu a republiku. Slovenski agrárnici v prvom polčase 1. ČSR. HU SAV, Bratislava. 2011. Dostupné online: http://www.forumhistoriae.sk/documents/10180/751776/hanula_polcas_full.pdf.

[12] Jano Janček ml. na plebiscitnom území. In: Slovák, roč. 2, 12. novembra 1920, č. 244, s. 2.

[13] Vo voľbách na jeseň roku 1925 zviťazili v celorepublikovom meradle agrárnici so ziskom 45 poslaneckých mandátov. V tesnom závese za nimi sa umiestnili komunisti so ziskom 41 mandátov.

[14] Po roku 1948 sa malo na legionára a politika J. Jančeka, ml. úplne zabudnúť. Bola to dodatočná pomsta komunistov za články namierené proti nim v Slovenských  hlasoch?

[15] V stenoprotokole poslaneckej snemovne NZ je pri trestnom oznámení voči Jančekovi uvedený K. Satr a nie K. Svetlík. Viď http://www.psp.cz/eknih/1920ns/ps/rejstrik/jmenny/ja.htm.

[16]  http://www.psp.cz/eknih/1920ns/ps/rejstrik/jmenny/ja.htm.

[17] http://www.psp.cz/sqw/detail.sqw?id=1799&org=291.

[18] Posl. Ján Janček – mŕtvy (nekrológ), s. 1.

[19] http://www.psp.cz/sqw/detail.sqw?id=1799&org=291.

Zaujímam sa o históriu. Rád cestujem a čítam knihy s výpovednou hodnotou. Občas si vyšlapem na niektorý z okolitých vrchov Ružomberka. Ak Vás zaujímajú správy z regionálnych dejín Dolného Liptova navštívte tiež FB stránku https://www.facebook.com/HistoryonLine1/, na ktorej sa okrem iného dozviete aj informácie o pripravovaných kultúrnych podujatiach z regiónu.