Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Mladý Slováčisko, odvážny a svetaskúsený, si po návrate z cudziny zaumienil zriadiť doma v rodnom kraji originálnu írsku krčmu. Pracoval niekoľko rokov v Anglicku, najdlhšie v jednom pube, a keďže bol usilovný, aj si slušne zarobil. „Oťukal” sa v podnikaní, vedel, na čo prilákať zákazníkov, aj ako ich nestratiť. Páčila sa mu atmosféra svojrázneho podniku s dlhou tradíciou a najmä v starších časoch aj s kultúrnym poslaním, kde sa síce popíjalo, ale najviac rečnilo. sledovali športové prenosy, uzatvárali obchody aj priateľstvá.
Silný „ Original Guenness” nie každý zákazník rovnako znášal, niekomu stačili dva alebo tri poháre „borci” so silnejšou konštitúciou zvládli aj pätnásť. Nápoj sa čapoval do pohárov bez ucha s obsahom jednej pinty, čo je približne 568 ml. Mnohých z neho poriadne klátilo a obyčajne skončili pod stolom. Vždy pol hodiny pred zatvorením podniku zazvonil krčmár na veľkom zvonci visiacom nad pultom a zakričal: „Ľudia, končíme!” alebo „Dámy a páni, dopite, blíži sa záverečná!”
Spravil tak do polnoci ešte dvakrát a potom úplne na záver pustil nahlas hymnu rozhlasu. Íri ako horliví vlastenci si hymnu vypočuli postojačky, dokonca zdvihli aj tých spod stola, a pridŕžali ich. Nik nesmel zostať na zemi, kým nedohrala. Až potom sa všetko vyvlieklo von.
Čapovanie piva, jeho popíjanie je v Írsku vlastne rituál a aj každé dianie okolo. Toto všetko sa pozdávalo i mladému Slováčiskovi. V malom okresnom meste získal priestory pomerne lacno, stačilo podplatiť primátora. Menšie úplatky si vypýtali hygienici, hasiči a úradníci na mestskom dome. Dosť peňazí zhltlo zariadenie. Najprv plánoval doviezť autentické spoza mora, ale kamarát stolár ho prehovoril – stoly a stoličky z masívu mu vyrobí za polovicu toho, čo by stálo privezené. A určite kvalitnejšie. Iba dekoráciu, takú, ktorú v zámorských podnikoch vešajú na steny, si priviezol z Írska na malej dodávke.
Pred otvorením krčmy rozbehol reklamnú kampaň. Malé letáčiky v poštových schránkach oznamovali obyvateľom, že dňa toho a toho sa v meste otvára podnik, vo svete veľmi obľúbený, za ktorým viacerí cestujú do cudziny alebo do iných miest, aby ochutnali pravé írske pivo a svojráznu atmosféru, akú možno zažiť len v írskom pube. Občania mesta už po svete behať nemusia, lebo čo hľadali, konečne nájdu aj doma a za prístupné ceny.
Podnikavý majiteľ poznal mentalitu jedného i druhého národa, vedel, že Slováci a Íri majú viaceré spoločné črty. najvýraznejšie asi tie, že ide o prevažne katolicizmu sa hlásiaci národ (aspoň sa tak jeho príslušníci tvária) a tiež si radi vypijú ( v tomto sa už ani jedni ani druhí nepretvarujú. Steny jehu pubu zdobili rôzne predmety – tabuľky zo zaniknutých reštaurácií, podpivníky, mušľami obrastená kotva, staré fľaše najrôznejších tvarov, jednoducho zarámované zažltnuté fotografie zobrazujúce krásnu drsnú krajinu a jej obyvateľov.
Náboženský symbol, podobne ako v Írsku, ste nenašli. V krčme nesmel chýbať ani „jukebox”, najlepšie masívny a stabilný, aby sa, keď po ňom podgurážený hosť tresne päsťou, nerozsypal. A pod povalou plazmová obrazovka na sledovanie športových prenosov.
S výberom chlapa, čapujúceho nápoj z jačmeňa, kvasiniek a chmeľu, majiteľ po niekoľkých pokusoch prestal, lebo pri testovaní domácich uchádzačov odhalil u každého Slováka tendenciu zákazníka oklamať. K nedočapovaniu lákala pena navrchu pohára, hustotou pripomínajúca šľahačku – mohli ste na ňu priložiť ľahšiu mincu a nepotopila sa. Rozhodol sa, že bude radšej kohútiky s horkastým nápojom obsluhovať sám. Lepšie si ustráži podnik i personál a môže pri čapovaní využiť aj niekoľko „grifov”, ktoré zákazník vždy ocení. Tiež dal vyrobiť tričká s logom podniku pre zamestnancov.
Hneď prvý deň otvorený podnik zažil nával. Dvaja obsluhujúci čašníci lietali ako handry. Čierne pivo šlo na odbyt, najmä, keď sa výčapník predviedol „grifom” naučeným v Írsku – pod kohútikom zručne točil s pohárom, až sa pena navrchu sformovala do pevného trojlístka. Íri ho majú v štátnom znaku, lebo na tomto symbole, im ich národný patrón svätý Patrik kedysi vysvetľoval princíp tajomstva svätej trojice. Okrem horkastého moku zákazníci pili hlavne whisky – všetky druhy, ktoré videli v ponuke na polici. Lenže sa nesprávali ako Íri, ktorí nápoje zásadne nemiešajú, naopak, Slováci pivo “rezali” pálenkou. Účinok bol viditeľný.
Pri prvom zazvonení pred polnocou sa v preplnenej krčme ešte zopár zákazníkov tackalo pomedzi „nebohých” na zemi alebo sa kývalo na stoličkách. Pri druhom už len veľmi málo. Keď sa zvon ohlásil tretí raz a z rozhlasu zaznela slovenská hymna, nenašiel sa jediný zákazník, ktorý by jej vzdal česť, opitých už nemal kto zdvihnúť. Pod stolmi ležali všetci.
Uverejnené v zbierke Antona Laučeka – Iba tak IV (2013).
Ilustračná fotografia – bar, zdroj – Pixabay.com
