Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Povinné rukovanie na výkon vojenskej základnej služby v čase socializmu sa mnohým odvedeným nepozdávalo. (Aj kedysi králi a cisári navliekli chudákov do uniformy násilím.) Tých dvadsaťštyri mesiacov v „zelenom” označovali mládenci za pakáreň a márnenie času. Dôvody existencie veľkej armády, ktorá mala, podľa oficiálnej doktríny, zaručiť udržanie výdobytkov socializmu, keďže svetový imperializmus pod vedením USA usiluje o ich zničenie, považovali za bohapustú lož a volovinu.
Ak sa im nepodarilo vybaviť „modrú knižku” znamenajúcu oslobodenie od narukovania, snažili sa z vojenských povinností a denného stereotypu aspoň uliať.
Naschodnejšou a najpoužívanejšou cestou bolo predstieranie ochorenia. Kvôli niekoľkým dňom voľna chlapci riskovali niekedy až extrémne a zdraviu nebezpečne. O takom „extrémistovi” mi porozprávali jeho kamaráti po návrate z vojenčiny. Volal sa Rudo.
V kasárňach, kde slúžil, bol istý vojak, ktorý si zohnal odbornú lekársku príručku. Zo všetkých diagnóz sa mu najviac využiteľnou pozdávala flegmóna, čiže zápal podkožia. Stačilo vpichnúť si zriedené fekálie alebo sliny. Vyvolalo to bolesť v mieste vpichu, začervenanie kože, opuch. Vedel, že je to nebezpečné, lebo nákaza sa šíri lymfatickými cestami a môže vyvolať celkovú otravu organizmu. Ale dokázal si s tým vždy poradiť, šiel ihneď do nemocnice a ihlu nevpichoval nikdy hlboko.
Horšie, že ako dosluhujúci mazák podučil svojej metóde simulovania a ulievania sa z denného vojenského režimu aj pár nováčikov. Jedným z nich bol aj Rudo, absolvent priemyslovky s výtvarným zameraním. Vravieval, že vojenčina ho oberá o všetky ideály a proti jej metódam a spôsobe zotročovania osobnosti treba bojovať všetkými prostriedkami.
Keď sa priblížilo veľké armádne cvičenie spojené s nočnými poplachmi a výjazdmi techniky, vpichol si do kolena zriedené fekálie. Dosť hlboko, a preto nasledovala búrlivá reakcia organizmu. Spravil to v piatok poobede, vtedy slúžili v kasárňach iba dvaja mladí lekári. Prezreli vojakovo náhle sčervenené koleno a výrazný opuch a poslali ho na chirurgiu v meste. Chalan udával, že spadol na schodoch a udrel sa. Doktor myslel, že ide o krvný výron, kázal sestre priložiť obklady, nohu do dlahy a poslali vojaka späť do kasární.
Druhý deň dostal vysoké teploty, odviezli ho na pohotovosť, stadiaľ opäť na chirurgiu. Službukonajúci lekár vytiahol z kolena päť kubíkov tekutiny, tak myslel, že o páde na schodoch pacient neklame. Po návrate na útvar prišli bolesti, horúčka neustupovala, a tak musel do vojenskej nemocnice. Prijali ho na interné oddelenie, lebo príznaky naznačovali reumatickú horúčku.
Tá sa nepotvrdila, nuž vojaka poslali späť na chirurgiu. Noha už bola v takom stave, že sa mládenec priznal, čo vyviedol. Lekári konštatovali plynnú sneť – pri tejto nákaze mikróby nepotrebujú vzduch. Ak sa dotknete postihnutého miesta, prsty zacítia pukanie bubliniek kyslíka tvorených pod kožou. Vo vojnách, keď ešte nepoznali antibiotiká, sa podobné ochorenia nedali zvládnuť.
Röntgen diagnózu potvrdil. Chirurgovia robili, čo sa dalo, keď nič nepomáhalo, spravili do nohy hlboké zárezy, rany čistili, no pacient upadol do toxického šoku. Aby Rudovi zachránili život, museli mu odrezať končatinu vysoko nad kolenom.
Po doliečení vojaka, už bývalého, prepustili z nemocnice. Vyfasoval barly s erárnym číslom a dvaja mládenci, slúžiaci v kasárenskej ošetrovni, s ním nasadli do vlaku a odprevadili ho do rodného mestečka. Ruda vyložili na stanici a posadili na lavičku, lebo zatiaľ po dotyčného nik z rodiny neprišiel.
Oni sa museli vzápätí vrátiť k útvaru, hneď mali spiatočný spoj, dozorný im cestu späť vyrátal na minútu a prikázal im čas dodržať. Erárne barle treba podľa rozkazu priniesť nazad, chýbali by pri inventarizácii materiálu. Rudo sedel sám na pustnúcom peróne a čakal. Už vedel, že bez nohy a ideálov sa zaobíde, ale bez bariel nie. Musí len dúfať, že niekto dôjde.
Čím skôr, a s barlami…
Vyšlo v zbierke Iba tak IV (2013).
Titulná fotografia, zdroj – Pixabay.com
