Hrdý Ružomberčan vo veľkom svete

V lete tohto roku tomu budú dva roky, čo som opustil Ružomberok – mesto, ktorého hrdým obyvateľom som býval a dodnes aj som.

Niekomu môžu tieto slová znieť zvláštne – ak je niekto hrdým obyvateľom, asi by nemal odísť. Logicky by to tak malo byť, ale realita je úplne iná.

V Ružomberku žili a pracovali celé generácie mojich predkov. Dalo by sa povedať, že sme takou priemyselno-umeleckou rodinou. Životy mojich starých a prastarých rodičov sa – rovnako ako v tisíckach iných prípadov – točili okolo toho, čo dávalo jesť hladným krkom. A verte mi, za čias našich predkov, bolo tých možností omnoho viac ako dnes – v meste sa vyrábal papier, textil, zápalky, tehly, drevo…

My sme sa však narodili do inej doby. Generácia 90. rokov požaduje omnoho viac, ako tí pred nami. Podľa mňa je to správne a hovorí to o pokroku, ktorý sa odohral v hlavách našich rodičov, aj nás samotných. A tak odchádzame tam, kde sú podmienky pre nás lepšie a úspech jednoduchší. Napokon, takto to robili aj naši predkovia kedysi pred storočím.

V dobe, v ktorej dnes žijeme, môžeme naozaj ľahko zistiť, koho a kam zaviedli túlavé topánky. Aj keď seba, a rovnako tak aj miesto svojho aktuálneho pobytu, často prezentujeme rôznymi superlatívmi, väčšinou neodchádzame za srdcom, ale za prácou. Veď koľko našich známych v zahraničí skúša šťastie na krásnom pobreží alebo v nedotknutej prírode?

Neviem, ako u vás, priatelia, ale u mňa je to nula. Skončil som tak, ako mnohí ďalší, na mieste, kde svoje hladné krky a srdcia naplníme čo najrýchlejšie a najjednoduchšie. Bohužiaľ, aj za cenu toho, že nezaspávam s pohľadom upretým na západ slnka v malebnom zálive. Tým však nechcem povedať, že žijem v zlej a nehostinnej atmosfére. Ľudí, s ktorými momentálne zdieľam svoj časopriestor, mám skutočne rád a o ich pohostinnosti ešte určite čosi napíšem.

Roky som sa snažil budovať si kariéru v domácich podmienkach. Roky som sa snažil byť súčasťou riešenia problémov v našom meste. Napríklad ako člen komisie pre kultúru a médiá pri mestskom zastupiteľstve. No nie vždy ide všetko podľa vašich predstáv. Tak som do kufra zbalil guráž a motiváciu a vydal som sa do sveta. Vidieť veci, ktoré som nikdy nevidel. Naučiť sa jazyk, ktorý som nikdy poriadne neovládal. Skúšať veci, ktoré som nikdy neskúsil. Či som si to nikdy nerozmyslel? Neraz. Ale chcem životu dať viac. Veď ho mám len jeden.

Pred niekoľkými mesiacmi ma zastihla správa, že v Ružomberku vzniklo nové médium. Dokonca za ním stoja ľudia, ktorých poznám a ktorým verím. O to viac ma potešilo, že som dostal možnosť deliť sa s vami prostredníctvom blogu o názory a zážitky hrdého Ružomberčana vo veľkom svete. Dúfam, že moje články budú pre vás príjemnou spoločnosťou.

foto: pixabay

Študoval som na katedre histórie a katedre ošetrovateľstva na Katolíckej Univerzite v Ružomberku. Počas štúdia som vo voľbách dostal dvojnásobný mandát v Akademickom Senáte KÚ. Po úspešnom absolovaní štúdia na fakulte zdravotníctva som viedol a moderoval ranný blok vysielania v Rádiu Rebeca a neskôr som pôsobil ako riaditeľ projektu Rádio YTB. V domácich podmienkach som do roku 2016 pôsobil v Komisií pre kultúru a média pri MSÚ Ružomberok, keď som na vlastnú žiadosť odstúpil a presťahoval sa do Veľkej Británie. V súčastnosti sa venujem detskému psychiatrickému ošetrovateľstvu v jednej z najväčších psychiatrických nemocníc v Európe - St. Andrews Hospital