Nebezpečné pády zo skál, blúdenie v horách, mapa nakreslená na dlani, pomýlenie si medveďa s radiátorom. Aj s tým sa vo svojej práci stretla Liptáčka Katarína Števčeková, operátorka tiesňovej linky Horskej záchrannej služby (HZS). Svoje zážitky zaznamenala v knihe Denník písaný horami.
Rozmerom útla, spratná knižka. Doba čítania: cesta osobným vlakom z Ružomberka-Rybárpola do Popradu, plus nejaká hodinka naviac. Ku koncu jazdy sme však čochvíľa kontrolovali hodinky a spoza zašpineného okna sledovali meniacu sa scenériu, aby sme nezabudli vystúpiť.
Knižka je totiž písaná pútavo a vyznačuje sa veľkým potenciálom vtiahnuť čitateľa do deja. Autorka v nej opisuje 24 skutočných prípadov v slovenských horách, ktoré riešila počas svojej služby na tiesňovej linke.
Temer kilometrový pád z Gerlachu, uviaznutie v žľabe Lomnického štítu, zablúdenie v horách, paraglajdistu zachyteného na strome, pátracie akcie po nezvestných turistoch, úrazy skialpinistov, prípad Čecha, ktorý v slovenských horách plánoval skoncovať so životom, ale aj údajnú vraždu valacha v Liptovských Revúcach.
Ťažké prípady miestami prevzdušňujú úsmevné až bizarné telefonáty. Napríklad učiteľka, ktorá oprobovala, či záchranári vylovia mobil jej žiaka zo Studenovodského vodopádu. Neúspešne.
Každý zásah je iný
Čitateľ akoby sedí po boku dispečerky a sleduje priebeh jednotlivých prípadov. Nie je to beletria, no predsa sme pri napínavých pasážach obracali stránky chvatom, držali protagonistom palce v boji s horami, vydýchli si, keď z vysielačky záchranárov zachrapčala pozitívna správa. A len sme sa hlbšie opreli do sedačky, keď už dotyčnému nebolo pomoci. Zrazu totiž za smutnou štatistikou mŕtvych turistov vidno konkrétneho človeka, konkrétny príbeh.
„Kľúčom k výberu príbehov bolo, aby zahŕňali záchranné akcie v každom ročnom období, z každej horskej oblasti a tiež veľmi často sa opakujúce situácie ako sú lavíny, lyžiarske úrazy, horolezecké výpadky alebo zablúdenie,“ vysvetľuje výber rodáčka z Liptovského Hrádku, ktorá už deviaty rok pracuje v Operačnom stredisku tiesňového volania HZS v Hornom Smokovci.
Hoci sa prípady zvyknú opakovať a turisti sa dopúšťajú podobných chýb, každý zásah je iný. „Hory nepíšu rovnaký scenár. Zásahy sa líšia okolnosťami – podmienkami v teréne, počasím, dňom, nocou – vďaka čomu je každá záchranná či pátracia akcia špecifická a nikdy neplatí, že keď sme nejaký prípad naposledy vyriešili do dvoch hodín, musíme aj ten ďalší, podobný,“ objasňuje Števčeková.
Prevencia v príťažlivejšom obale
Počty zásahov HZS z roka na rok rastú, úrazy pribúdajú. Práve kniha by mala byť podľa operátorky efektívnejším spôsobom, ako sprostredkovať zásady prevencie. Na pozadí konkrétnych prípadov vyniknú inak, než iba všeobecné informácie.
Napríklad odporúčanie nevydať sa na túru neskoro poobede, navyše do neznámej oblasti, zrazu vyznie inak v prípade holandského turistu, ktorý tak nespravil a domov sa už živý nevrátil.
Števčeková premýšľala nad vydaním knihy už počas prvého roku v novej práci, no myšlienku zahnala do úzadia. Vraj by to bolo zbrklé. Až rokmi postupne nadobúdala čoraz väčšie presvedčenie, že do toho pôjde. Keď už mala rukopis ako-tak hotový, dala ho na odobrenie niektorým kamarátom a kolegom. „Tí ma povzbudili a aj s ich pomocou som niektoré príbehy doplnila, upravila či viac rozpísala až do aktuálnej podoby,“ približuje vznik knihy.
A zrejme to bol proces prezieravý, Autorka na svoje prekvapenie zatiaľ počula na knižný počin len pozitívne reakcie. “Dúfala som, že slová padnú na úrodnú pôdu. Keď vám čitatelia napíšu, že kniha je pre horalov i pre ľudí, pre ktorých sú hory veľká neznáma a obsahuje múdre a poučné zamyslenia pre nás všetkých, tak asi sa tak aj stalo. Asi …,” ponecháva konečný ortieľ na čitateľoch.
Niekde nad Hrebienkom, pri takých malých stromčekoch
Števčeková si musela poradiť s viacerými núdzovými volaniami, kedy turisti ani nevedeli, kde presne sú. Hneď v prvý deň služby pomáhala mužovi, ktorý zablúdil nad Hrebienkom. Indíciou pre záchranárov bolo, že je „niekde nad Starým alebo Novým Smokovcom. Pri takých malých stromčekoch“.
Konať však bolo treba rýchlo – muž sa vybral na prechádzku len vo vychádzkovej obuvi, keď teplomer ukazoval mínus 15 a miestami napadol polmetrový sneh. Nohy mu zamrzli, nemohol sa pohnúť. Stmievalo sa, teplota naďalej klesala a záchranári ho nevedeli ani po dvoch hodinách lokalizovať.
Aj samotný operátor je tak pod tlakom, svoje rozpoloženie však musí držať pod kontrolou. „Na svojej pozícii si musím zachovať chladnú hlavu a svoje pocity počas prebiehajúcej záchrannej akcie oddeliť. Táto práca si tiež vyžaduje zodpovednosť, dobré komunikačné schopnosti, kritické myslenie, nevyhnutné na racionálne a presné posúdenie situácie,“ menuje kľúčové vlastnosti operátora Števčeková, ktorá prešla psychotestami, kurzom krízovej intervencie a momentálne študuje psychológiu na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Osobne sú pre ňu na tejto práci najťažšie tiesňové volania, ktoré sa týkajú detí. Či už majú vážnu nehodu oni alebo oznamujú napríklad pád svojho otca.
Avšak vedieť sa pri tejto práci odosobniť je nutnosť. „Teraz sa už dokážem ,odstrihnúť´, ale začiatky neboli jednoduché. Človek postupne zistí, že starostlivosť o seba predstavuje nevyhnutnú podmienku efektívneho vykonávania tejto profesie,“ hovorí Liptáčka, ktorá má po odchode z práce plnú hlavu školy, prác, termínov a skôr myslí dopredu, akoby sa mala myšlienkami vracať späť.
Článok bol publikovaný v novembrovom tlačenom čísle Ružomberského magazínu
