Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V tú nedeľu sa hralo dôležité hokejové stretnutie. Slovenský tím proti českému, také si nenechá ujsť žiadny ozajstný fanúšik. A to už nespomínam tých najoddanejších, ovešaných národnými symbolmi, každú minútu vyrevujúcich „Slovensko, Slovensko“ a po zápase do svitania a niekedy aj tri dni a tri noci brázdiacich ulicami.
Miestny pán farár zastupoval vtedy aj ochorevšieho kolegu zo vzdialenej dediny, a tak sa muselo kombinovať, aby svätú omšu mohol celebrovať tam aj tam. A poobede ho čakala ešte tretia, pohrebná. Odhadoval, že z tej prvej sa vráti neskoro, určil teda začiatok druhej svätej omše vo svojom pôsobisku na jedenástu doobeda.
Vo farnosti, najmä u chlapov, vyvolala zmena časového rozvrhu dobre že nie vzburu. Hokejové stretnutie sa začína o pol dvanástej! To sa predsa nedá stihnúť! Keby si, ako každú nedeľu, nemohli vybrať, na ktorej z dvoch omší sa zúčastnia, či o ôsmej alebo o desiatej, nebol by problém.
No akurát v túto, keď sa hrá dôležitý zápas, im kňaz ponúka doobeda len jednu! Na pohrebnú predsa nepôjdu, každý rátal s tým, že bude poobede rozoberať zápas a oslavovať víťazstvo našich.
Väčšine žien to bolo v podstate jedno, starali sa iba, aby bol obed, keď sa príde z kostola, už hotový, lebo každá vedela, chlap, ako náhle má prázdne brucho, sa rýchlo rozzúri. Preto polievka na sporáku brblala od rána a mäso v trúbe zozlatovelo už okolo desiatej. Po návrat zo služieb Božích stačí iba prihriať.
Znervóznených chlapov v dedine nebavilo ani doobedňajšie sledovanie „realityšou“, čiže vysielanie pre hlupákov, ani amatérsky natočené slovenské filmové seriály preplnené trápnymi zápletkami a ešte trápnejšími dialógmi, len sa tmolili po dome, po záhrade, po dvore a popred dom.
Jedného z nich po tuhom premýšľaní napadlo, jeho syn bude miništrovať a mohol by teda pánovi farárovi nadštrknúť, nech omšu podľa možností skráti. Ako počul, v prípade krajnej núdze sa to smie. Predsa aj farár a určite aj biskup, ak je poriadny, si taký hokej rád pozrie. A podľa chlapskej logiky, ani svätý Peter, občas otvárajúci bránu aj dobrému hokejistovi, si určite nepúšťa reprízu.
Dotyčný miništrant, inštruovaný svojím otcom, to vykonal šikovne. Pri obrátení strany misála hneď na začiatku omše zaregistroval zaskočený kňaz vložený lístok s výraznými písmenami: 11,30 sa začína hokej !!!
Sklopené oči asistujúcich chlapcov okolo oltára neprezrádzali autora a keď kňaz blysol pohľadom na chór zaplnený chlapmi, priam fyzicky cítil stadiaľ sálajúce napätie.
Nechcel dopadnúť ako pred poldruha rokom, keď televízia v pracovné dni vysielala pre ťapnutých argentínsky seriál v čase tesne po skončení podvečernej omše – tetky, aby stihli začiatok, odchádzali hromadne pre záverom bohoslužieb.
Vtedy, aj nahnevaný, vybehol raz oblečený v rúchu z kostola, stopol autobus smerujúci na vyšný koniec a keď ho šofér vpustil dnu, oznámil tetkám: „Zabudli ste na požehnanie!“
Aj im ho vo vozidle udelil, chcel ich zahanbiť, nech si uvedomia, že dávajú prednosť stupídnemu vysielaniu pred Božím slovom, no aj tak z omše utekali i naďalej. Ináč, a to si v duchu potichu priznal, by celý zápas rád sledoval aj on.
Svätú omšu teda skrátil, ako mohol. Spievané slovo nahradil hovoreným, po prečítaní evanjelia nenasledovala kázeň, miesto nej si veriaci vypočuli iba stručnú pripomienku: „Počuli ste Božie slovo, tak sa podľa neho riaďte!“ A prijímanie rozdá rehoľná sestra po skončení bohoslužieb.
Všetko sa stihlo za dvadsaťpäť minút a národ, najmä ten chlapský, dupotal domov.
I napriek nádejám zúrivých fanúšikov dopadlo hokejové stretnutie neslávne. Naša porážka bola zahanbujúca, gólový rozdiel vysoký.
Počas poobednej svätej omše za nebohú Františku D. naplnili kostol zväčša muži. Kňaza to zarazilo, keďže obyčajne sa na pohreboch v tejto dedine zúčastňovali hlavne ženy, no teraz, ako pozeral, vyberali vreckovky a utierali si slzy skoro samí chlapi.
Príčinu si uvedomil hneď na mieste: národ sa prišiel vyplakať hlavne nad slovenským hokejom. Účasť na pohrebe bola iba zámienkou.
Vyšlo v zbierke Iba tak V. (2014).
Ilustračná fotografia – Pixabay
