História obrazárne múzea, alebo snaha pestovať zmysel pre umenie a krásu

V súčasnosti je v Ružomberku viacero možnosti, kam sa vybrať za výtvarným umením. No kým bola v roku 1969 sprístupnená Galéria Ľudovíta Fullu, tak sa o propagáciu výtvarného umenia staralo predovšetkým Liptovské múzeum.

V roku 1912 oficiálne vznikla Liptovská muzeálna spoločnosť, ktorá sa postupne pretvorila na Liptovské múzeum. Na prelome 19. a 20. storočia to bol, dá sa povedať, celouhorský trend, keď vo viacerých väčších i menších mestách začali vznikať podobné muzeálne spoločnosti.

Už pri samotnom vzniku Liptovskej muzeálnej spoločnosti sa plánovalo, aby malo vo svojich priestoroch aj – dobovo povedané – „stálu obrazáreň“. Išlo o miestnosť venovanú iba výtvarným dielam. Nápad s obrazárňou nebom ružomberským špecifikom, veď tí, ktorí stáli pri zrode múzea, boli svetaskúsení, navštívili nielen veľké mestá vtedajšej monarchie, ale aj európske metropoly. Videli, aké sú trendy a vedeli, že súčasťou múzeí sú aj obrazárne s dielami známych i menej známych umelcov.

Vznik stálej muzeálnej obrazárne vychádzal zo samotného poslania inštitúcie. Bližšie to priblížila aj dobová tlač. V miestnom týždenníku Rózsahegyi Ujság, ktorý vychádzal v rokoch 1911 – 1914, sa presne na Vianoce v roku 1911 objavil článok kde bolo predstavené muzeálne poslanie: „Založiť v Ružomberku múzeum celoliptovského charakteru. Za tým účelom sa má organizovať systematický prieskum a záchranný zber materiálov, aby sa zhromaždili, uchovali a po odbornom spracovaní aj vystavili všetky materiály historické, prírodovedné, národopisné, cechové, archívne a umelecké, ktoré majú bezprostredný vzťah k Liptovu.“

Avšak aj napriek nadšeniu svetaskúsených zakladateľov to v liptovských podmienkach nebolo jednoduché. Predovšetkým pre nevhodné priestory sa nedarilo vyplniť cieľ s obrazárňou. Zaujímavé je, že obrazáreň by bolo čím naplniť, veď už od samotného vzniku múzea sa medzi zbierkovými predmetmi objavovali aj umelecké zbierky, predovšetkým sakrálne obrazy a plastiky.

O umelecké predmety sa v muzeálnej spoločnosti malo zaujímať a starať posledné piate oddelenie. Doň sa mali zhromaždiť všetky cenné obrazy, sochy, dokonca aj sgrafitá, teda umelecká výzdoba na farebnej omietke z renesančných čias, ale aj fotografie. Práve tieto diela mali tvoriť základ obrazárne. Prečo mať v múzeu aj takéto predmety, vysvetlili samotní zakladatelia takto: „…aby aj v širokých ľudových masách začal sa pestovať zmysel pre umenie a krásu.“

Prvé umelecké expozície a cesta obrazov do múzea         

Expozície Liptovského múzea pôvodne boli v tak trochu provizórnych priestoroch, v šiestich miestnostiach starej fary. Avšak ich otvorenie bolo 1. mája 1912 za účasti popredných predstaviteľom mesta a Liptovskej župy veľkou slávnosťou. V expozíciách boli sprístupnené aj umelecké predmety, predovšetkým obrazy. Po sprístupnení zbierok vznikla v meste pozitívna atmosféra, čo podnietilo aj ďalších obyvateľov mesta, aby múzeu venovali umelecké predmety.

Napríklad rehoľný rád piaristov daroval tri olejomaľby. Išlo o dva pohľady na Ružomberok a jeden obraz Likavského hradu. Celkovo za rok 1912 získalo múzeum 16 umeleckých diel, ktoré boli ohodnotené na vtedajších 555 korún.

Aj v nasledujúcich rokoch pribúdali do múzea umelecké predmety. Vedenie Liptovskej župy darovala štyri portréty starých liptovských županov. Ani mesto Ružomberok nechcelo zostať pozadu a pre múzeum schválilo príspevok vo výške 1 000 korún na nákup umeleckých predmetov. Nastolil sa aj plán, že kustódi inštalujú v jednej z miestností starej fary obrazáreň. Avšak, ako to poznáme aj z našich čias, plán zostal len na papieri a obrazy i sochy zostali len súčasťou expozícií.

Mesto aj naďalej podporovalo snahu muzeálnej spoločnosti vytvoriť samostatnú obrazáreň. Mešťanosta Belo Noll sľúbil z rozpočtu mesta každoročne zakúpiť jedno umelecké dielo a vedenie mesta záväzok vypĺňalo až do roku 1945.

Do múzea však obrazy pribúdali aj inými cestami. V roku 1914 bola v Ružomberku výstava súčasných umelcov, ktorí sa zamerali na Tatry a Liptov. Z nej sa do múzea dostali dve diela.

Fotografia novej obrazárne múzea v roku 1957. Zdroj – Fotoarchív Liptovského múzea

Ďalšie obrazy začali do múzea výraznejšie pribúdať až po roku 1922, keď sa nové vedenie Liptovskej župy rozhodlo odovzdať múzeu veľkú časť predmetov, ktoré malo v správe. Išlo predovšetkým o viacero reprezentačných portrétov bývalých županov.

Mesto Ružomberok zase darovalo portréty starých mešťanostov. V ďalších rokoch sa do múzea dostali diela Petra Michala Bohúňa, Júliusa Štetku, Františka Belopotockého, Jozefa Hanulu, Janka Alexyho, Martina Benku, Miloša Alexandra Bazovského či Alojza Fellegiho, ktoré neskôr tvorili základ obrazárne.

V novej sídelnej budove

V roku 1937 bola otvorená nová budova múzea, pre potreby obrazárne bola určená veľká výstavná sieň. Avšak smrť správcu Júliusa Kürtiho, rozpad republiky i druhá svetová vojna znemožnila jej otvorenie. Až v roku 1957 sa podarilo zrealizovať takmer päťdesiatročnú ideu. Ideový návrh stálej obrazárne múzea znel „staré a nové umenie Liptova“. Verejnosti sa malo prezentovať súčasné umenie, ale aj to z predchádzajúcich storočí.

Výrazný podiel na tejto expozícii mal nový režim, ktorý v obnovenom československom štáte zásadne ovplyvňoval aj dianie v kultúre a využíval to vo svoj prospech. Československá kultúrna rada, ako poradný orgán ministerstva školstva a kultúry, vychádzajúc z uznesenia ústredného výboru Komunistickej strany Československa „o prehlbovaní ideologického rastu širokých más nášho ľudu“, sa zaoberala aj otázkou funkcie a fungovania krajských a okresných obrazových galérii, ako „jedného z veľmi účinných výchovných prostriedkov“. Pod týmto vplyvom sa vedenie múzea rozhodlo vytvoriť stálu obrazáreň, kde v štyroch tematických častiach bolo celkovo 46 umeleckých diel.

Najstaršími dielami boli gotické oltárne tabule z kostola v Liptovskom Mikuláši a z kostolíka v Ludrovej (dnes ich môžu návštevníci vidieť v expozícii sakrálneho umenia). V expozícii nechýbala vzácna sakrálna plastika, ani diela Jozefa Lercha, Petra Michala Bohúňa, Františka Belopotockého, Jozefa Hanulu či Petra Júliusa Kerna.

Z diel mladších umelcov nechýbali zase umelecké výtvory Alojza Fellegiho, Martina Benku, Miloša Alexandra Bazovského, Janka Alexyho či Róberta Dúbravca.

Týmto počinom sa po takmer polstoročí podarilo naplniť počiatočný cieľ zakladateľov Liptovského múzea a priniesť umelecký zážitok čo najväčšej skupine záujemcov.

Rastislav Molda

Autor je historik, pracuje v Liptovskom múzeu v Ružomberku.

Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 2/2020.

Titulná fotografia – Dobový pohľad na expozície v novej sídelnej budove, kde môžeme vidieť, že obrazy boli súčasťou trvalých expozícii a netvorili samostatný celok. Zdroj – Fotoarchív Liptovského múzea