Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
Teta Zuza si potrpela na to, aby všetko, čo ju obklopuje, bolo írečité, pravé, slovenské. Bývala v dreveničke so starosvetským pitvorom a z neho vedúcim rebríkom na pôjd, s dlážkou pokrytou riadnymi smrekovými „forštami“, na nich tkané handrové koberce.
V kuchyni murovaná pec s prípeckom, masívny stôl, lavice, polica na riady – všetko zhotovené miestnym stolárom a z poctivého dreva. Ani jedna varecha z umelej hmoty – možno aj preto, lebo raz jej takú darovali a keď ju omylom použila, umelé svinstvo sa rozpustilo vo vriacej omáčke.
Hrnce liatinové, hrnčeky a taniere z vypálenej hliny, ručne maľované. V záhrade za chalúpkou mali voľný výbeh sliepky, ktoré pred jastrabom ochraňoval zbastardený punťo. Televíziu nepozerala, keďže, ako vravievala, somárov, teliat a prasiec videla v živote dosť, nepotrebuje ich ešte aj v nejakej škatuli obdivovať.
Maličké rádio na polici malo naladenú stanicu vysielajúcu iba ľudovú hudbu a z jedinej knihy, ktorú vlastnila, poriadne hrubej, si pravidelne čítavala Božie slovo. Nad ňou vždy večer poďakovala, že jej bolo dopriate stráviť v pokoji a zdraví ďalší deň.
Aj chlebík si pekávala sama, lebo raz, keď v miestnych potravinách nemali „normálny“ chlieb, z ktorého vždy brávala polovičku a predavačka jej ponúkla cereálny, tetka sa ohradila, „celý reálny“ ona nechce a radšej si pomôže, ako vie.
Lekára videla iba raz v živote, a to vtedy, keď pri odpiľovaní konárov spadla z hrušky a otrasenú ju obchádzali mrákoty. Suseda utekala volať záchranku, ale tetka Zuza, kým prišla sanitka, bola už dávno na nohách a zasa rozkročmo na hruške. Dobiedzajúceho doktora vyhnala.
Ako sedemdesiatročná naštartovala motorku s prívesom, ktorú jej nebohý muž „potiahol“ cez vojnu Nemcom a ukryl pod trieskami v záčine, a vybrala sa do susednej obce ratovať vnučkino šťastie. Dievčina bola vo štvrtom mesiaci a chlapčisko, motorkársky maniak, sa vykrúcalo, nuž tetka hriešnika prekvapila v garáži skladajúceho nejaký rozobratý moped.
Tak ho ohúrila skoro nepoužívanou sajdkou a prestrelenou nemeckou helmou na hlave, že sa nechal ako spolujazdec doviezť k rodine a o týždeň mohla byť svadba.
Tešila sa z drobností, lebo tie ju nikdy nesklamali: keď kvočka šťastlivo vyviedla kuriatka a mládky začali znášať už v podjeseň prvé vajíčka, keď rozkvitol jazmín a plot obsypali aj čajové ruže, keď sa priehrštiami rozdával orgován, keď Pán zoslal dážď na slnkom zmorené hriadky a že po búrke je obloha vysoko, nebesky modrá a plávajú na nej nadýchané biele perinôčky.
Pri príležitosti deväťdesiatych narodenín ju navštívil vyobliekaný starosta. Doviezol so sebou aj dve našminkované a napudrované sekretárky, blahoprajný list a nabrčkavenú kyticu nasprejovanú trblietkami – kvety v nej, podopierané drôtmi a nadrogované chémiou predstierali, že cestou z Holandska na Slovensko neskapali.
Fifleny pokukovali s iróniou na jednoduché drevené zariadenie chalupy, na poľné margaréty v zelenkavom džbáne, litrovú fľašku domáceho vína z čiernych ríbezlí a na kocky úhľadne nakrájaného mrežovníka so slivkovým lekvárom.
Ich posmešne stiahnuté kútiky úst a ironické pohľady si tetka, usadená na lavici vo sviatočnej sukni a sviatočnej zástere, všimla.
Tie dve žmurkli na seba a na starostu. Zaostalej ženičke predvedú, ako má vyzerať moderná oslava. A spustili:
„Happy Birthday to You…“
Domácej pani sa cudzia pesnička nezdala. Najprv nerozumela, no pri opakovaní pochopila angličtinou skomolený a vlastne slovenský text: „Hepa brzda tu je…“
Keď dospievali, urazená sa ohradila:
„Ja nie som žiadna hepa, ale stará žena. Ani brzda nie som, ešte mi zostal zdravý rozum. A vy ak si chcete z človeka robiť posmech a neviete, čo sa patrí, tam sú dvere! Privrite zvonku!“
Vyšlo v zbierke Iba tak V. (2014).
Ilustračná fotografia – Pixabay
