Don Juan Samo

Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.

Dali mu síce krásne biblické meno, volal sa Samuel, no bol najväčším donchuanom v maturitnom ročníku na
gymnáziu. Pravidelne trénujúci bežec a plavec, vysoký, s nakučeravenou svetlogaštanovou hrivou, ktorú mu pomocou nátačiek pestovala jeho sestra. Ich rodičia ktovieako nezarábali, no chalan mal vždy dostatok peňazí.

Dokázal ich zohnať už pred pubertou pomocou menších podvodíkov, takých na hrane, no v podstate nevinných. Na strednej škole „podnikal“ s kvetmi, ak bolo treba kyticu, vedel ju zohnať za polovičnú cenu, nuž sa na neho obracali ľudkovia, ktorí mali hlbšie do vrecka – a takých bolo dosť. Netušili, že Samo kradne kvety z hrobov v okolitých dedinách a mestách, každému tvrdil, že je skrytým spoločníkom kamaráta v kvetinárstve privážajúcom hlavne ruže a gerbery z Holandska.

Na bicykli a s okrúhlym zvnútra vystuženým batohom na chrbte obehal za poldruha hodiny aj tri cintoríny. Počas „zberu“ používal premyslenú taktiku – málokto sa čudoval, keď zazrel pri čerstvom hrobe mládenca s priloženou vreckovkou na tvári, niekedy kľačiaceho vedľa batoha, skláňajúceho sa vo veľkom žiali.

Radšej sa vzdialili, aby ho nerušili. Doma, kde mal vo dvore vlastnú dielničku, prinesené ruže, kaly, chryzantémy, tulipány a karafiáty rozoberal, triedil, odstríhal konce na stopkách, upravoval do novej kytice. Kvety udržiaval čerstvými pomocou lieku proti horúčke, rozpustenom vo vode. Bolo treba uznať, že mal vkus a zručne vyskladal aj náročnejšie objednávky. O nových hroboch mal prehľad, lebo sledoval okolitú miestnu tlač a internet.

Spolužiaci ho uznávali, keď bolo treba príležitostne veľkú „bukrétu“ pre triednu učiteľku, doniesol vždy zadarmo
a oni sa nemuseli skladať.

Dievčatá sa väčšinou šli zblázniť, keď Samo na niektorú pozrel a tvrdil jej, že ju miluje. Taká zakaždým dostala od neho kyticu, potom aj na druhý, aj na tretí a každý ďalší deň. Vraveli, že toho by nebol schopný žiadny iný chalan.

Ale keď Samo dosiahol, čo chcel, a to zvyčajne do dvoch týždňov, bolo po láske. Začal nosiť kvety inej a predošlá si podrezávala žily tak, aby ju našli skôr, ako vykrváca.

Týždeň po maturitných písomkách na svoje „podnikanie“ doplatil. V spomenutom období dostal veľa objednávok, nestačil nakradnutý tovar poriadne poprezerať a roztriediť. Celé hodiny jazdil na cintoríny, blízke už vyraboval, musel i na vzdialenejšie a do školy chodil nevyspatý.

Kvety obratom ďalej distribuoval, kým jedna z jeho lások neobjavila v kytici stužku s nápisom „Posledné zbohom“. Bola to akurátna blondínka z obchodnej akadémie na ulici oproti, dievčina na prvé zdanie síce plachá a tichá, no zistilo sa, že podviedol levicu. Rozzúrená dobehla cez veľkú prestávku do triedy a desiatujúcemu donchuanovi otrieskala kyticu o hlavu. Tak ho prekvapila, že sa nestihol brániť. „Posledné zbohom“ mu zostalo zamotané v kučerách.

Odvtedy Samo podniká v inom sektore.

Uverejnené v zbierke Antona Laučeka Iba tak VI. 

Ilustračná fotografia, zdroj – Pixabay.com

Známy ružomberský spisovateľ a vysokoškolský predagóg, pochádza z Černovej. Je autorom desiatok románov, poviedok a noviel, ako aj divadelných a rozhlasových scenárov.