Ľahko-vážny postreh Antona Laučeka.
V komunistických päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia nemohli dedinčania len tak vychovať a zabiť ošípanú. Museli každú zabíjačku nahlásiť a odovzdať najlepší kus kože z chrbta zvieraťa, tzv. krupón – dal sa z neho vypracovať veľmi kvalitný výrobok.
Chovateľom sa to nepáčilo, každý radšej uprednostňoval riadnu slaninu s kožou a nie nejaký vypreparovaný kus loja. Aj preto mnohí prasiatko vykŕmili načierno, pričom zabíjačky sa konali obyčajne v noci. Ak niekomu úrady prišli na to, že zabil ošípanú bez povolenia, vzali mu všetko mäso a výrobky spolu so slaninou z udiarne a ešte aj zaplatil pokutu.
Často mala taká akcia lavínový efekt. V mene tradície poškodený poudával všetkých susedov a známych, o ktorých vedel, že mali alebo chystajú tajnú zabíjačku. Ak zhabali mäso aj týmto, bolo mu menej ľúto.
V neskorších rokoch ste už mohli bez toho, že by vás čakali represie, chovať pre potreby svoje a svojej rodiny všelijaké hospodárske zvieratstvo. Bola s tým robota, no aspoň ste vedeli, čo máte na tanieri.
Aj u nás doma sme skoro každý rok vychovali prasa. Obyčajne sa zakáľalo, keď sa míňala neskorá jeseň a udreli mrazy, dovtedy museli byť zužitkované všetky suroviny, z ktorých prasa najviac priberalo – drobná švábka, poškodená zelenina, listy, ktoré sa „obrútili“ z kapusty pripravenej na tlačenie do suda.
Všetko sa spolu varilo vo veľkom hrnci na dvore, po odstavení horúce zasypalo šrotom a popučilo dreveným „tĺkom“. No nemohli ste švábku alebo aj inšie len tak do hrnca nahádzať, najprv sa to umývalo pod tečúcou vodou, pretože hygiena, čo aj pre prasa, musela byť dodržaná. Gazdovia neriskovali, aby im už vykŕmené zviera ochorelo alebo skapalo.
Asi týždeň pred zabíjačkou som pod žliebkom na vyšnom konci umýval plný kôš kapustných listov pozbieraných niekde na poli, pričom mi poriadne zachádzalo za nechty. Vonku bolo pod nulou a voda ľadová. Umyjete pár listov a potom si päť minút dýchate na prsty.
Od bráničky pred domom poniže sa ku mne vybrala tetuška.
„A ty čo tu robíš, dieťa Božie?“
„Vidíte, tetka.“
„Veď zahynieš… Počkaj trošku!“
Vrátila sa za chvíľu s veľkým hrnčekom, z ktorého sa parilo.
„Prelej do seba, ale chytro, kým je horúci!“
Čaj s medom, ale muselo v ňom byť aspoň deci rumu.
Vypil som a hneď bolo aj cítiť. Neoziabalo tak.
„Už je lepšie?“
„Ježiško… A ako!“
„No vidíš… Len nebuď dlho pod tou vodou! Zima je.“
Odišla.
A neskôr aj zo života.
Pamätám si ju doteraz, hlavne jej žičlivý a spokojný úsmev na tvári.
Dobré skutky treba robiť. I také isté, aké sa pritrafili aj vám. Keď prituhne, vezmem občas termosku s horúcim čajom a ťapku rumu a idem k tomu žliebku. Obyčajne tam ženičky plákali bielizeň alebo prali koberce, alebo chodili zmývať špinu z hocičoho, čo potrebovalo silný prúd čistej vody. A nielen s kapustou, ale so zemiakmi alebo mrkvou sa tam chodilo.
Lenže pod žliebkom už dávno nik nepláka ani neperie. Všetci majú automatické práčky a gazdov tiež niet. Nik nepestuje zeleninu, nik nič nechová. Ľudia si radšej kupujú mäso umelo nafúknuté a prepchané antibiotikami, kurčatá dokrmované granulovanými plastovými fľašami, chemicky vypestovanú zeleninu a ovocie, vyvolávajúce rakovinu.
Pri tom žliebku na vyšnom konci raz nemám komu naliať.
Vyšlo v zbierke Iba tak V. (2014).
Ilustračná fotografia – Pixabay
