Bola vôbec prvou gravitačnou priehradou murovanou z kameňa v Hornom Uhorsku. Stojí už takmer 140 rokov, vysoká je desať metrov a napriek tomu oficiálne neexistuje.
Pri schádzaní z Donovalov je potrebné sústrediť sa na jazdu. Raz prší, inokedy sneží, a keď je dobré počasie, tak na úzkej ceste premávku spomalia kamióny a hustá doprava. Nie je veľa času všímať si okolie.
Tajch Korytnica
Lenže zhruba dvesto metrov pred odbočkou do Korytnice stojí technická pamiatka, ktorú si roky naozaj nikto nevšímal. Tajch Korytnica tu uviedli do prevádzky v roku 1882 a jeho stále jestvujúcu časť dnes míňame len o pár metrov pri každom prejazde týmto úsekom.
Začali ju stavať v roku 1880. Nebol to nový výmysel, ale len obnovenie stavby, ktorá tu slúžila už od 16. storočia. Aj toto sa dočítame v publikácii Priehrady a nádrže na Slovensku.
„Postavená je z lomového kameňa spájaného s maltou. Otvory boli prehradené drevenými stavidlami, ktoré ovládali z koruny hrádze. V roku 1903 sa priehrada preliala, ale táto nehoda nespôsobila katastrofické následky. Zrušili ju v roku 1957,“ píše sa o tajchu v Korytnici.
V Revúckej doline aj v minulosti ťažili drevo. Na jeho prepravu, keďže železničná Korytnička v 19. storočí nejestvovala, potrebovali využiť rieku. Ľudia chodievali cez Liptovské Revúce, a tak prehradili Revúcku dolinu a postavili tajch.
„Cesta tam nebola a tajch siahal od jedného svahu po druhý. Slúžil ako nádrž a priehrada. Pospúšťali do neho drevo a keď sa naplnil vodou, otvorilo ho a prílivová vlna zviezla kmene na pílu do Liptovskej Osady. Údajne sú pamätníci, ktorí tvrdia, že takto dokázali zviezť drevo až do Ružomberka,“ opisuje fungovanie tajchu František Lacko z Liptovskej Osady.
V 20. storočí prišiel s Korytničkou jednoduchší spôsob prepravy a tajch prestali využívať. Definitívne ho zrušili v roku 1957, keď jeho časť odstrelili a rozobrali kvôli stavbe cesty na Donovaly.
Pekná stavba
Stavba rokmi pustla. Zarastala kríkmi a stromami až ju vedľa cesty ani nebolo vidieť. „Neustále som vo svojom okolí počúval, že bude škoda, keď sa to rozpadne, že by sa to malo zachrániť,“ opisuje momenty, ktoré prispeli k rozbehnutiu občianskej iniciatívy na záchranu takmer 140-ročného tajchu, František Lacko z Liptovskej Osady.
Oslovil starostu obce Róberta Kuzmu, miestnych turistov, pridali sa aj ďalší dobrovoľníci. Doposiaľ urobili dve brigády a tajch vedľa cesty zrazu doslova svieti. „Stavba je tak pekná, že je škoda, aby sa rozpadla. Skaly tam už odpadávali. Náletové dreviny, erózia, zima, korene, všetky vplyvy tajch ničili a trhali. Preto sme sa pustili do záchrany aspoň toho, čo zostalo,“ vraví Lacko.
Zámer však pri vyčistení a sprístupní diela verejnosti nekončí. Nadšenci chcú tajch spojiť s neďalekým parkoviskom pri odbočke do Korytnice peším chodníkom. Vznikla by tak približne 200-metrová prechádzka, ktorý by umožnila zastaviť sa pri ňom aj prechádzajúcim motoristom.
„A potom, v druhej fáze, by sme chceli oživiť niekdajšiu Špacírku. To bola lesná cestička z Korytnice cez takzvanú Pančavu do doliny Nemecká, ktorú používali kúpeľní hostia. Je tam nádherný dvojetážový vodopád, akých je tu v okolí niekoľko, ale tento je veľmi dobre prístupný. Od neho je k tajchu pri ceste možno päť minút peši. Takto by sme chceli vybudovať zokruhovaný náučný chodník. Jeho prejdenie zaberie pri veľmi voľnom tempe maximálne hodinu,“ vysvetľuje teraz už ucelenú myšlienku skrývajúcu sa za záchranou tajchu František Lacko.
Záchrana bude komplikovaná aj na papieri
Na korune hrádze by nadšenci chceli postaviť altánok. Voľakedy tam bola drevená stavba z ktorej ovládali priehradu. Teraz by slúžila na posedenie a výhľady turistom. „Pozemok pod tajchom vlastnia lesníci, teda štát. Prenájmom či darovaním by sa možno vyriešilo, aby sme mohli pokračovať v úpravách. Problém je, že oficiálne tajch neexistuje. Stavba nie je nikde zakreslená, nikto ju nevlastní,“ odhaľuje najväčší rébus Lacko.
Do nápadu tak musia zatiahnuť aj právnikov a geodetov. Stavbu treba zamerať, nechať zapísať na katastri. Potom by mala pripadnúť vlastníkovi pozemku – teda štátu. „Toto je vraj legitímny postup. Ak ide o takéto staré stavby, tak je to možné. Nepozerá sa na ne ako na čiernu stavbu,“ naznačuje riešenie Lacko.
Administratívnej časti záchrany venujú zimné mesiace. Na jar by opäť radi prišli do terénu a pokračovali v čistení tajchu. Stále je okolo množstvo zeminy, v samotnej stavbe zostali korene po vypílených stromoch, ktoré treba odstrániť. Roboty je viac ako dosť.
„Vo svete je každá drobnosť predávaná ako turistická atrakcia. Na Slovensku máme nádherné veci a nevieme to turistom predať. Stačí neraz len troška odhodlania a ide to. Viem si predstaviť, ako sa tu raz s vnúčatami zastavím, s radosťou ukážem na tajch a chodník, po ktorých sa budú prechádzať ľudia, a poviem im, že tejto atrakcii som pomohol,“ poukazuje na motiváciu záchranárskych prác František Lacko.
V Liptove pritom nejde o ojedinelú myšlienky. Podobné tajchy opravili v Ľubochnianskej a nedávno aj v Račkovej doline. Slúžia turistom, na zachytávanie vody v lese, ale aj ako protipožiarna ochrana. Ďalší, ktorý čaká na svoj osud, je v Ľupčianskej doline. Korytnický už fungovať nikdy nebude, no ako turistická atrakcia by región obohatil.
Titulná fotografia – Dobrovoľníci, ktorí sa na jeseň v dvoch brigádach postarali o prvotné vyčistenie priehrady od nánosov drevín a kríkov. Foto – archív Františka Lacka.
Článok bol publikovaný v Ružomberskom magazíne číslo 11/2019.
